Noc bola tazka. Kedze som si dala vcera u Firaka kavu o 21:30, kto by to bol byval povedal, ze som nemohla zaspat. K tomu este cestovna horucka, no uzasne. Ale musela som tam ist tak ci tak, uz len kvoli Nadinmu prsiplastu a tomu pidi repraciku, ktory som si chcela od nich pozicat.
Dojdem domov o 00:30, ale este asi hodinu sa snazim nieco nahrat do prehravaca, kupeneho v ten isty den, nie a nie mu vysvetlit, ze je usb 2.0. On to kopiroval snad celu noc. Rano som mala suchoty, fakt ako keby som vcera pila. Tak som vypila doma cez 0.5l vody. To, ze to nebol dobry napad zistujem uz v autobuse z niv na schwechat.
Okrem toho, ze mi trebalo ukrutne ist na ‚damy‘, snazila som sa zahnat myslienky tym, ze si pustim ten skvely prehravac. Zacal ukazovat najnovsie aj cinske znaky. To by az tak nevadilo, ale gombik, ktory posuval pesnicky dopredu, aj volume, nereagoval. Takze som skoro nic nepocula. V snahe nejako to ‚opravit‘ som postlacala nejake tempo, takze tie songy isli zrazu 4x pomalsie a kedze onen gombik nereagoval…no holt, je to v…koniec skvelej kariery mp3 playera. Hm, este pomoze reset? chvilu som hladala nejaky ostry nastroj, nasla som nausnice. Ale aj tak to nepomohlo. Mozem ho ist reklamovat o 2tyzdne, ked sa vratim.
Po tom nespani som sa citila ako na zvracanie..ale sendvic a icekafe na letisku ma trochu postavili na nohy.
V airbuse z viedne na heathrow som sedela vedla postarsieho ceskeho paru. Zenska mala predodletovy hysak. Cely cas sedela ako prikovana, letusky ju tam obskakovali, ale nepomohlo. Snack na palube boli 20g chipsy s prichutou kari- existuje nieco horsie? Po chvilke som aj tak zalomila a budila som sa na to, ako mi pada hlava. Hodinovy sloficek pomohol.
Pristavam na terminale 3 a presuvam sa na 5. Nakoniec mal rudy pravdu. Naposledy sme nesli metrom, ale tym heathrow connect vlacikom. T5 je novy terminal, mega velky, ako dalsie letisko. Prichadza na mna zase unava, z duty free vonaviek, ktorych je tam snad hektar, mi je na grcanie. Je tu tona obchodov a parfemy pre celu armadu. Idem od toho co najdalej. Cakam kym vypisu Gate a mozem ist.
Tak na ten moj gate sa mozem trepat dalsim vlacikom-jak metrom. Vravim ze ten terminak je jak dalsie mega letisko.
Let bol v pohode, sli sme ponad Island a Gronsko, vsade mega snehu, este aj polhodinu od Vancouvru, pred priletom. Kukam, ze ci som si pomylila rocne obdobie. Akurat ten korejcan co sedel vedla mna mi liezol na nervy.
Po prilete vysluch, lebo by som asi nahodou zostala v krajine. Mohli by byt radi, pri tom kvante sikmookych by to bol iba bonus pre nich.
Potom som cakala 100 hodin na kufor, neuveritelne kolko kufrov bolo podobnych. Bolo by celkom funny, kebyze ho stratia, kedze som potrebovala cely ten staff s karitatkami a spacakmi atd..
Uz ma tam cakala Kika, Juro s autom v garazi. Sadli sme do auta a het prec. Kemp bol asi hodinu od Vancouvru, v dedine Squamish. Moj sen o sprche sa rozplynul, ked mi povedali, ze kvoli hokeju su vsetky kempy plne a henten bez sprch, s kadibudkami bol volny ako jediny 🙂
