Pocet dni: 13

Ubytovanie: 47.93€ | 31.33% (priemer na den 3.69)

Doprava: 45.20€ | 29.55% (priemer na den 3.48)

Jedlo/pitie: 46.36€ | 30.31% (priemer na den 3.56)

Ine (posta, lieky, kozmetika, internet): 2.47€ | 1.62%

Nakupy (suveniry, oblecenie):0€ | 0%

Viza+departure tax: 11.01€ | 7.2%

Vstupy: 0€ | 0%

Letenky: 0€

Spolu: 152.98€

Priemerne denne naklady (bez letenky): 11.77

Ak planujete crossovat hranice z Indie po zemi uz pri vstupe, je nutne si vybavit viza vopred. Asi najjednoduchsie na Bangladesskej ambasade v Kolkate v Indii na Circus avenue. Dostanete sa tam bud metrom a busom, alebo aj metrom a peso. Prijimanie ziadosti je od 9:15 do 11:15 kazdy pracovny den. Na rohu budovy su okienka pre indian nationals a potom separatne okienko pre cudzincov. Ziadost dostanete aj na mieste, nejaka, ktoru som mala z netu nebola aktualna. Dalej treba 2 pasove fotky, kopiu pasu, kopiu indickych viz. Copyshop je asi 20m po hlavnej ulici, ujo vam spravi kopie aj prilepi fotky. Toto vsetko odovzdate uradnikovi a da vam listok/termin o 2hodiny neskor na osobne interview s konzulom.
Interview je v tej istej budove, ale treba prejst cez recepciu (dostanete instrukcie). Pytaju sa iba na co tam idete, kam presnejsie a kolko dni. Nic strasne, tetuska bola mila.
Na ziadosti sme uviedli 20 dni od vstupu a tolko sme aj dostali (povodne som si myslela, ze davaju automaticky mesiac, ale evidentne nie).
Plati sa 550 indickych rupii priamo konzulovi. Dostanete ustrizok, ze si mate viza vyzdvihnut na dalsi den o 5tej v okienku, kde ste podavali ziadost.
Mne sa nejakym stastim podarilo listok stratit a ujo bol velmi nastvany, ze mi bez toho nemoze dat pas. Tak ze hmmm…
Nakoniec mi dal zdrap papiera, ze si mam napisat nejaku ospravedlnenku, ze som to stratila a ze znasam veskere mozne nasledky, ktore mozu vzniknut (text mi nadiktoval ujo na recepcii). Nakoniec mi pas dal a ustrizok som nasla o 2 dni v nejakom vrecku:)

V hoteli som sa este pytala, kedy ide prvy bus a odkial. Povedal mi, ze tak o 7mej. Nejako mi to nevychadzalo a prislo mi to dost neskoro na krajinu, kde uz o 5.30 je kopa ludi na ulici.
Tak som sa vytrepala z hotela rano o 6tej, tuktuk ma odviezol na stanoviste busu, na klasickej ulici pri otvarajucich sa stankoch postavalo asi 10 chlapov. Pytam sa jedneho ze bus Tamabil? YES. What time? Ukazujem na hodinky..YES. What time the first bus? YES
YES, dozvedela som sa toho vela. Niekto tam vypotil ze o 7mej, no bolo asi 6.10. Tak cakam cakam..za 5minut dosiel bus, naplneny na 95% iba chlapmi. Zvysne sedacky som zaplnila ja a chlapi zo zastavky. Jeden prisediaci tam spal, hlava mu padala na mna, potom sa zobudil, siel fajcit, otvoril si okienko a kudol dymu siel naspat do busu. Takto spraskal asi 3 cigarety. O 8mej som uz vystupovala.

Ano, vsade naokolo je kopa nakladiakov, tazi sa tam strk. Ale kazdy jeden vam pri otazke India povie kade mate ist. Boli len dve moznosti. Na rozdvojke do prava, prejst par rokov a uz vidite budu Emmigration alebo thank you for visit, Bangladesh.

Takze 15minutovy hike sa nekonal. Nemaju otvorene od rana ako pise LP, ale az od 10tej, cize som mohla 2 hodiny cakat. Nejaky vyssie postaveny uradnik ma pozval na caj, dala som si teda caj so 4 chlapmi a rozpraval prevazne on, ze tu mame moslima, hindu a on je budhist. Ustedril este vtipky na adresu moslimov aj hinduistov. Ako kazdy vzdelanejsi sa pytal mimo toho odkial som, na profesiu. Ked som povedala, pochvalil sa svojimi dvomi dcerami a ich diplomami. Cas pomalicky ubiehal, objavil sa tam dalsi „pan na holenie“, ktory isiel crossovat hranice, asi dosiel dalsim busom.
Kusok pred 10tou nas poslali do emigration check post budy oproti, kde si chlapik do kroniky napisal udaje a bachol vystupnu peciatku do pasu. Potom ma zapisal do knihy aj chlapik, ktory predtym s nami pil caj. Dal sa rovno so mnou do reci chalan, ktory prechadzal tiez a sli sme na indicku stranu, kde mali tiez tazky fajront. Uradovat zacali tak 10.40, kedy sa dovalil chlapik, zapisal do knihy, dal peciatku..a tetuska na import/export, v knihe som si precitala, ze naposledy tam siel nejaky poliak 18.3. tj 2 tyzdne dozadu. Takze evidentne hranica nie je moc frekventovana. Celkovo v Bangladesi stretnut turistu je zazrak.
Uz sa privtirol aj taxikar, chlapik ktory vyzeral skor ako Thajcan. Moj spolucestujuci z Bangladesa s nim vyjednaval, za kolko nas vezme do Shillongu. Vyvolavacia cena bola 2000 rupii, co mi prislo echt vela, cakala som max 1000(14€). Ja teda vravim, ze je to moc a ak by sme boli iba dvaja tak tolko nedam. Strasne dlho sa tam dohadovali..
Vzal nas teda na Dawki bazaar, co je prva dedina 2km od hranic. Tam nakoniec chalan z Bangladesa vravi, ze za 1800 to spravi. A ze on to zaplati, ze si nemam robit starosti. Pytam sa ho ci je taky bohaty, ked aj mne to prislo vela..on ze nie, ale nauctuje to na firmu:) ze vraj ta cesta je super scenik a chce si to uzit. Tak fajn..
Cesta bola ozaj super, mietami som mala dojem, ze som vo Svajciarsku. Aj ked fotky nevyzeraju idealne, bola hmla.

Kopce, fajn nadmorska vyska, super klima..co viac si priat. Mali sme aj par zastavok, porobili sme fotky. Bangladesan si vypytal moj facebook, inak bol velmi mily a gentleman. Priam neobvykle na tamojsie pomery, nie ze by neboli mili aj ostatni, ale su ovela doternejsi
Dorazili sme do Shillongu, kde to vyzeralo dost odlisne od toho na aku Indiu som zvyknuta. Ludia ineho etnickeho povodu, modernejsi, vsade kopa mladych bab..zaujimave.
Sla som na net, bookla si vlak do New Jalpaiguri na dalsi den. V Jalpaiguri budem musiet mat stastie a chytit dalsi vlak niekam pod Nepal. Idem teda pohladat nejaky odvoz zo Shillongu do Guwahati, kde budem muset prespat, rano 7.50 mam vlak.
Hm, chcem stihnut baby, ktore su uz v Kathmandu..zrusila som teda vylet na Cherapungee, root bridges, na ktore som sa tesila viac ako na hocico ine. Samota v Sylhete na mna nejako dolahla. Strajk, ziadni turisti, sami chlapi na uliciach, nikto mi nerozumie.. chcela som teda ist za babami asap. Alebo aspon niekam, kde su nejaki turisti. Baby boli v Cherapungee, kym som bola v Bangladesi. Tak, vzdy si v nejakej krajine nechavam nejake resty, aby som mala dovod sa vracat. Do vychodnej Indie sa rozhodne oplati ist na dlhsie, je to tam velmi zaujimave. Pravdupovediac, lutujem, ze som zabila tolko casu a energie niekde na juhu a pod..ale tak minulost uz nezmenim. Nabuduce idem rovno do vychodnych statov.

Takze teda v Shillongu beriem sumo(ich nazov pre shareovany jeep). Je to rychlejsie ako bus a nie o moc drahsie.

Cesty su ozaj vo velmi zlom stave, tuktuky v tejto oblasti su iba vynimocne, prevladaju tu taxiky.
Vecer o 7mej sme v Guwahati. Hlavna dvojprudovka a miliarda modernych obchodov. Som to vlastne v Indii? Hned vedla stanice je ulica posiata hotelmi. Vleziem do asi 6tich, vsetko je full. To sa mi tu tiez este nestalo. Skusam nejaky 2**, izba za 25$, idem sa pozret zo srandy. Izba pekna, ale dvojpostelovka a kupelka plesniva. Tak za take prachy, nech to je uz tip top:) iba dufam, ze sa tam nebudem musiet vratit a najdem nieco lacnejsie. Skusim este dalsie 2-3, v nejakom zastrcenom maju izbu. 350rupiek za single izbu s kupelkou. Jasne, berem. Izba bola v pohode, aj s telkou, pri ktorej som zaspala asi o 22.

Strajk v tomto meste znamenal, ze zatvorene je komplet vsetko okrem zopar poulicnych predavacov. Vonku bolo dost teplo, ludia po mne iba pocumovali, takze nic, v com by som sa zrovna vyzivala. A tak som zaliezla na hotel, ze obnovim konecne blog.

Doplatila som este ubytko, sympatak na recepcii sa pyta ci som vydata, haha..
Uistila som sa ci busy dalsi den pojdu, isla som si este kupit banany a kekse (vcerajsia vecera nebol dobry napad, crevne problemy evidentne stale pretrvavaju)..caka ma zase den presuvania sa, takze to nebudem riskovat..

Pri crosovani hranic z Bangladesa po zemi je nutne zaplatit departure tax ako deposit v pobocke Sonali banke a potvrdenie po vas budu chcet na hranici. Vzhladom na to, ze cele dni travime v busoch, stihnut otvorenu banku je skor scifi. Skusala som nieco v pobocke v Cox Bazaare, ale na departure tax pozerali, ze o com vravim. LP pisalo, ze na danom prechode to potvrdenie obzvlast vyzadovali a ze kto ho nemal, vratili ho spat. Co nie je bohvieco, ked ste na konci sveta..takze som z toho mala mierny stres.
Nastastie v banke v Dhake hned vedeli o com vravim, vypisal speci tlacivo, zaplatila som 300taka a orazil mi to. Prvy ukol splneny.
Dalsi ukol bol stiahnut si google mapy dalsich miest. 2 tyzdne bez wifiny – znamenalo, ze v celom Bangladesi sme viacmenej fungovali bez nich. Prezili sme, riksakovi sme vzdy povedali kam nas ma odviest a bolo. Akurat sme zistili ze mapky v Lonely planet nie su moc pouzitelne. Nie su tam vsetky ulice a aj mierka ci pojem o vzdialenostiach su potom dost skreslene.
JF som dala zbohom a sla na autobusku. Pred hotelom ma rovno odchytil nejaky cykloriksa, bol celkom vtipny, ked sa ma okoloiduci riksak spytal „how are you“, odpovedal za mna „fine, thank you.“ na dalsiu otazku „what is your name“ odpovedal takisto za mna: Yusar mohammad…skratka jeho meno. Dotlacil bicykel potom cez kaluze, blato, vymoly. Kupila som si listok na bus do Sylhetu a o par minut uz sedim v buse. Do dlzky cesty busom nikdy nezapocitavaju kolko stojis este v zapchce v Dhake. Minimalne hodinu. Cestou do mesta vo vecernych hodinach aj 3.
Cesta busom je velmi prijemna. Po mesiaci a pol konecne dazd, burka, vonku sa schladilo. Vsetko je zelene, velmi prijemna cesta krajinou.
Riksak z Dhaky mi poradil daky hotel, ze vlastne on robi aj sprievodcu, dal mi vizitku. Ze vcera bicykloval 7hodin po meste, sprevadzal daku Finku, ukazal mi fotku na mobile. Chlapik bol obleceny tradicne. Kus handry cez seba, sukna. Bol bosy. Vraj musel dat opravit boty, lebo ich zodral:)
Takze pri vystupovani z busu chlapik z customer servicu uz dohaduje riksaka na odvoz do mojho hotela, povedal ze by to malo byt 50 taka. Mladik ma vysadil pred hotelom na prvom rohu. Pozeram na neho, ze toto neni Hilltown. Nejaky hotel za 25$ na noc. Odvez ma do hilltownu. Pytal si nejakych 150 taka, pozeram, ze snad sranduje. Ze je to 50. Potom ze teda 100. Davam mu 60, lebo za 100 som sa tu viezla uz ine vzdialenosti. Prachy nechce zobrat, nakoniec ze ok.
Na hoteli vyberam standard single izbu. Je to x poschodova barabizna, presne ako pisal LP, dlhe chodby nabudzuju dojem osamotenia.
Na veceru idem do restiky, kde je asi 6 pracovnikov a ja jediny zakaznik. Dam si beef noodles. Mnam, jedlo je vyborne, k tomu indicke lassi.
Hm, na hoteli sama baba, neviem ci je tu ubytovany vobec este niekto iny. Nemam ani telku, ktora by robila kulisu. Na recepcii sa este pytam na ranny bus do Tamabilu, na hranicu s Indiou. Typek mi zdelil, ze bude strajk a nic nepojde. Ejha. Tento banglades ma zo svojich kruhov len tak nepusti.
O 22tej mi este niekto klopka na izbu, jelikoz som v pyzame, snad si nemysli, ze mu budem otvarat..

Ok, ostavame dalsiu noc

Na dalsi den sa scenar skoro opakuje. Strajk pokracuje, bus pojde az vecer. Az na to ze lod ide iba rano, tak ostavame dalsiu noc. 2 dni sme stravili v Cox bazaare pri oceane. Takze moj vlak z Chittakongu prepadne..

JF sa kupal a ja som si tak maximalne macala nohy. Gate som mala vyhrnute po kolena – na miestne pomery dost odvazne. Zeny sa tam kupu komplet oblecene aj so sari (miestny odev).

Chlapi ako ktori, niektori v tenkach, v tricku, alebo v sukniach zauzlenych do treniek.

Na plazi je mlady jednoruky chlapec, ma mozno tak 12, ktory sa stara o lehatka, slnecniky a vykazuje viac cinnosti ako vsetci zobraci dokopy. Nosi na chrbte sam lehatka a posuva mi slnecnik aby na mna nesvietilo – skratka starostlivy.

Na dalsi den sme sa konecne dostali na lod na St Martin. Cesta ide pozdlz odratovanej hranice s Myanmarom.

Na ostrove spime v najlepsom hoteli – 10e na hlavu na noc. Elektrika je iba na generator, takze o 22tej sa vypina a s nou aj ventilator. O chladenej vode iba snivam. V hoteli sme predtym stretli nejaky zajazd turistov z Rakuska, akurat boli na odchode. Celkom funny. Ostrov je relativne maly, ma nejakych 12km stvorcovych, obisli sme ho cely kolom dokola za par hodin. Konecne som sa unavila aj z niecoho ineho ako z celodenneho sedenia v buse.
Sme spat v Cox Bazaare, na dalsi den ideme busom rano o 9tej do Dhaky. Vraj o nejake 9tej vecer sme tam. Ina moznost nebola, tak nech to uz mame za sebou.
Co je zaujimave, v dialkovych busoch su mimo sofera vzdy aspon dvaja dalsi pracanti. Jeden, ktory zbiera listky, je slusne obleceny v koseli a gatiach, oznamuje kolko minut sa stoji na ktorej zastavke, vie trochu po anglicky – nieco ako customer service. Potom je tam dalsi chlapik, ktory riesi technicke otazky typu otvaranie dveri, ukladanie batoziny do batozinoveho, dofukava gumy, pripadne opravuje spatne zrkadlo spolu so soferom. Obaja pomocnici cely cas krmia sofera miestnou navykovou latkou – list, v ktorom su zmotane nejake korenia, vraj to pomaha traveniu, a k tomu sa olizuje palicka s nejakou mintovou prichutou na sviezy dych. Liecive ucinky vraj nikdy neboli dokazane, kazia sa im z toho zuby a je to navykove.
O nejakej 9tej sme sice dorazili niekam do Dhaky, ale vdaka zapche trcime na mieste a posuvame sa po par metroch raz za x minut. Jedine stastie, ktore mi pomaha prezit v buse je velmi pohladne vyzerajuci chlapec z technickeho oddelenia, ktory ma ignoruje:D skoda ze nemam tak o 10 rokov menej:) Takze na autobusku sme prisli az pred polnocou. Chlapik z customer servicu nam hned odchytava riksu, kedze uz vie do akeho hotela sa chystame, hned sa s nim dohaduje. Toto by sa v Indii nestalo, minimalne by potom pytal uplatok za ochotu. Fesak z technickeho mi podava ruksak, na rozlucku sa na neho usmejem..ide sa do hotela.

3 hodiny v tomto vlaku mi dali zabrat viac nez hocico ine. A mozno aj preto, ze ma na hraniciach chytila hnacka. Prvy kontakt s bangladesskymi verejnymi hajzlami – som rada, ze je aspon ta diera a aj voda tecie. Sme v moslimskej krajine, kazdy uradnik sa vypytuje na nas relationship a caka, ze odpovieme ze sme manzelia. No aj ked je to moslimska krajina, je tu cast hindu a tak nie vsetky zeny maju na hlave satku. A miestne tu cestuju aj same, nie iba v doprovode manzela. Je to skratka liberalnejsie ako daky Pakistan.
Z Khulny sme chceli ist lodou do Dhaky. Ak sa nezvezes ferry v Bangladesi, to ako keby si tu ani nebol. Ibaze nase plany padaju.

Rieky maju nizku hladinu a tak jedine co je mozne sa odviest nejaky kusok z Barisalu do jednej diery a potom vziat bus do Chittakongu. Takze plany sa robia na mieste. Cele dni travime viacmenej v dopravnych prostriedkoch.

No anyway je to zaujimava krajina bez turistov. Mensi bordel ako v Indii, vidiek je krasne zeleny dazdovy prales alebo ryzove policka. Cesty su mizerne, premavka adrenalinova. Ludia su velmi mili, napomocni, nezkazeni turistami ako v Indii. Prihovaraju sa v dobrom, aj zeny na ulici vykrikuju, usmejem sa na ne, odpovedaju usmevom. Idete po ulici, pozeraju po vas, zastavil sa cas. Zobraci iba pozeraju bez toho, aby pytali peniaze. Ale nie je to az take neprijemne. Nevyhoda tychto krajin je, ze na ulici byva o dost menej zien, resp po urcitych hodinach ziadne. Takze velakrat tu chcem byt radsej chlap.
JF mi hned na zaciatku zadelil, ze chce cestovat radsej sam, ze je to intenzivnejsie..hm super, viem si predstavit aj lepsiu destinaciu, kde by som cestovala sama, no Bangladesh to nie je. Tak pojdeme spolu este na juh, na ich jediny koralovy ostrov St Martin a potom sa budem snazit dohonit baby, ktore budu niekde vo vychodnej Indii.
Den kedy nic nejde podla planu – sme v Chittakongu, bolo strasne teplo, rano som dostala hnacku (alebo pokracovala iba ta od hranic, ale neprejavila sa, lebo som odvtedy nic dokopy nejedla) a kedze sme sa mali presuvat cely den busmi, nic lakave. Baby, s ktorymi som sa rozdelila v indii sa presuvali dalej, vedela som, ze dohnat ich nebude take lahke. Tak, ze si kupim listok na vlak, crossnem hranice a stretnem sa s nimi. Ale vlaky vybookovane, tak beriem posledne miesto v nocaku do Sylhetu. Po noci stravenom v nocaku budem mat este crosnut hranice busom, pesibusom a to vsetko stihnut do 11tej rana, lebo neskor ide uz len drahy taxik? Vtedy ma zahalil oblacik smutku a naval emocii, lebo som si spocitala, ze este dostanem aj kramy. Kramy som dostala o 2hodiny, takze povodca uzkosti bol hned prezradeny.
Netusila som co bude, s kym budem a ci budem mat vlastne s kym pokracovat na mojej ceste okolo sveta, kedze Miska, ktora povodne chcela ist az po Zeland, vymyslala nahradny plan, ze poleti do Thajska, potom daju s Luciou krajiny JV Azie a z Ciny pojde domov transibirskou magistralou. A ze uz sa aj tesi domov..
Domov?? Ja rozhodne nemam v plane sa vracat domov. Najskor tak na Vianoce..
Kto chce istoty, nech necestuje na vlastnu past..netusim co bude..