Dnes je deň D, kedy mám day off a tak nemusím ráno vstávať. Tento veselý okamžik tu nastáva tak raz za 2 týždne. Všetkým, ktorí majú 2 dni víkendu každý týždeň, úprimne závidim. Niekedy mám pocit, že sa neviem dospať, hlavne keď vstanem po 8 či 9 hodinách spánku a cítim sa aj tak rozbitá. Holt, to je čaro manuálnej roboty. Vyčistí hlavu, no zničí Vás ako parný valec. V súvislosti s týmto ma napadol aj tento článok o únave, pásmovej chorobe, či spaní ako takom, bez ktorého žiaľ neprežijeme. Všetko je podľa mňa totiž iba sila zvyku.
Moje prvé stretnutie s jet lagom bolo, keď som priletela do Sydney v roku 2008. V lietadle som síce čo to naspala, nedopozerala som ani tie filmy, čo som mala v pláne. Sobota ráno 6:00 ranné spojenie Bratislava-Londyn vtedajším Skyeurope, nasleduje celodenné špacírovanie po Londýne a odlet ztade 22:00 s medzipristátím v BKK, ďalším nečakaným medzipristátím kvôli hmle v Melbourne a v pondelok o 11:00 miestneho času pristávame v Sydney. Poobede ma segra berie do mesta na promenádu, že ma tam prevedie. Tie 3 hodiny boli pre mňa utrpením. Tackala som sa po ulici a jediné po čom som túžila, bola posteľ. Ešte som bola označená za nespoločenskú a neviem akú. Večer som ľahla a spala. Zobudila som sa ráno o 9tej úspešne „prepnutá“. Keby som išla spať na obed, keď som dorazila, pravdepodobne by mi prepnutie trvalo aj pár dní.
Ďalší adept na jet lag bol let do Limy, prílet 13:00. No náš plánovaný program nepustí. Na jet lag niet času. Na mesto máme 1,5 dňa, potom nás čaká prelet do Cuzca o 5:50. Takže budíček ráno o 3tej. (ešte o 23:30 sa balím). Na machu picchu si treba tiež privstať. Dodnes si pamatám ako mi 4 dni tam pripadali ako 2 týždne, koľko sme toho stihli zažiť. 4 týždne na to prilietam do Viedne, domov dorazím o polnoci. Ráno idem do roboty, jet lag opäť nestíham. Ešte že vynašli tú kávu. V tamojšej robote som tie následky „jet lagu“ mávala pravidelne vďaka nočným od 19:00 do 7mej rána. Pár dní na to zase denné 7:00-19:00, kedy som do 2-3tej pozerala do plafónu, lebo som bola prepnutá na nočné. Po 3 hodinách spánku teda sedím za pc, strašne ma bolia oči, som rozbitá ale musím makať. A tak som si postupne zvykla na tento stav rozbitosti a naučila som sa s tým žiť, že pár krát do mesiaca sa tomu proste nevyhnem. Ale keď musíš, tak musíš..makať, alebo objavovať nové neprebádané mesto.
Alebo keď som letela ráno o 7mej z Barcelony, tzn budíček o 3.30, nočákom na letisko, o 10tej prílet do Viedne, o 11.15 som doma v posteli, dávam hodinový šlofíček, rýchla sprcha a 12.30 sedím v aute, a bežím do roboty, kde budem trčať ešte do 21.00. Však predsa nebudem čerpať deň voľna a pripravovať sa tak o lówe, iba kvôli tomu, že chcem spať.
Desí vás prebdená noc na letisku, alebo skorý ranný odlet? Využite efektívne miesto aj čas vo vlastný prospech.
Píše sa rok 2011, ryanairom do Maroka spiatočne za 60 eur – no nekúp to. Jediný zádrhel bol v tom, že cestou tam treba prenocovať v Bergame. Moje prvé nocovanie na letisku. Buď sa na to pripravím, alebo budem ďalší deň rozbitá. A tak som sa dostala ku stránke www.sleepinginairports.net Nájdete tam možnosti prespania na každom letisku, prípadné fotky, kde je najlepšie sa uložiť, či je tam wifi a ďalšie. Letisko v Bergame je teda najvtipnejšie, aké som kedy videla. Sedačiek je tam málo, ľudia sa tam povalujú kade tade po podlahe ako po jednom veľkom žúri. Mladí backpackers, alebo aj business mani v strednom veku v obleku, ktorí majú pod hlavou kufrík. Radosť pozerať. Čaká nás ranný let Bergamo-Marrakech. Ušetrili sme čas, peniaze za nocľah a aj sa trochu vyspali na ďalšie fungovanie.
Alebo behom polročnej cesty po ázií sme vyskúšali aj zopár ďalších letísk. Indická Kolkata. Nakoľko v meste bolo asi 40 stupňov a spotili ste sa za 5 minút do nitky, rozhodli sme sa poslednú noc pred odletom do BKK stráviť na klimatizovanom letisku. Opláchnuť sa môžete aj na weckách, terminál je čistý ako lusk a v noci je tam dokopy asi 10 ľudí + 1 mačka (neviem, ako sa tam dostala, nakoľko pri vstupe na terminál treba mať platný boarding pass alebo nejaký zdrap papiera akože letenku). Nasleduje Kuala Lumpur a ranný let o 7mej. No načo sa trepať ráno o 4tej na letisko, keď sa na ňom môžem rovno zobudiť. To isté následuje v Sydney pri odlete do Auklandu. A keď sme leteli z Christchurchu nazad do Sydney, to bola teda noc – zákaz spania na zemi. Strážnici vás chodili budiť, aby ste nedajbože náhodou nezaspali na tých mäkkých kobercoch. Tak sme sa uložili v lufte, nakoľko sedačky mali tie skvelé opierky.
Dodnes spomínam na let airasia z Kualy do Melbourne, kde som nezažmúrila oka, sedela som medzi Kórejcom a Thajkou, nad hlavou mi svietila voláká lampa, hrôza a des. Polhodinu ma vypočúvala teta na letisku v snahe odhaliť niečo nelegálne, napríklad prisťahovalca, či čiernu prácu. O 10tej som si vyzdvihla auto v požičovni, a moment ocitnutia sa prvý krát s volantom na pravej strane ma natoľko prebudil, že som v ten deň prešla ďalších 200km až po plánovaný kemp, kde som zaspala ako bábatko.
A moja cesta zo Singapuru? nocovanie na letisku, mhd do Johor Bahru a potom bus do Kuala Lumpur, kde tretí krát už nocovať nebudem, lebo je to tam fakt nuda, internet ide iba prvé 3 hodiny ale zháňam aspoň darček na kamoškinu oslavu 30tky. Letím s arabmi do Jeddah, čo je tiež jedno z najhorších letísk ever, ale aj tam sa mi podarí zaspať vďaka štuplom do uší a maske na oči. Následuje ďalší let do Milána, kde spím, ešte ani nie sme v lufte. V miláne sa trepem do Bergama, kde ma čaká opäť nádherná noc na terminále zvanom „tenkrát po žúre“. No ja už ako starý harcovník viem, aké procedúry tam majú a viem kde sa mám uložiť. Zaspávam o 6tej večer. O 22 ma budí pán, že daná sekcia sa ide zatvárať a mám sa presunúť. Ok idem na svoje staré miesto, kde budú prudiť zase o 3tej ráno, že na zemi nesmie byť nikto. Obsadzujem 2 sedačky, to mi vzhľadom k mojej výške úplne stačí. Štuple do uší, zatváram spacák a pokračujem v mojom prepínaní sa na európsky čas. Budíček niečo po 4tej, raňajky, umyť zuby a počas ranného letu do BA o 6.30 za 20 € aj s batožinou už ani nespím. O 2 hodinky už sedím v aute, ideme smer parndorf outlet, kde shoppingujem so segrou až do večera. Večer sa presúvam zase do mesta, kde kamoška oslavuje tú 30tku. Domov dorazím asi o polnoci a po 3 dňoch spania po lietadlách a letiskách som vo vlastnej posteli a pod hlavou mám svoj vankúš!
Alebo všetky tie nočné prelety, presuny vlakmi, 24 hodín v 4 hodiny meškajúcom vlaku do indického Gorakpuru, ďalšie 3 hodiny v jeepe ku hraniciam, kde sedím s 2 mladými nepálcami (mať tak 16, asi sa zalúbim, ale asi tam v tom veku ani nesedím, hehe), kde vodič mal 2 kšefty zároveň, mimo taxikára roznášal po dedinách aj noviny, takže sme zastali asi 105-krát, na každej zastávke vyhodil štos novín z auta, v momente dopadu sa asi museli rozpadnúť..
Alebo nočný presun na Hokkaido. Každý pozná rýchle shikanseny, ale Hookaido spojuje s pevninou Honshu stará pomalá trať. Na Hokkaide o Shikanzenoch iba snívajú, je to tam stará škola, čo je vo vela veciach aj fajn. Takže zrazu pár sto kilometrov trvá 10 hodín v drkotajúcom sa vláčiku, kde v noci mrznete v klíme, sedadlo sa nedá sklopiť ani o milimeter, niet kam si vyložiť nohy. A aj tak sme sa ráno vylodili v Sappore, neskôr v Asahikawa, plní energie pred trekovaním v NP Daisetsuzan.
Čo z toho plynie? Niekedy fakt neviem, kde beriem energiu na to, aby som 3 dni fungovala úplne bez problémov bez postele. Naučiť sa spať hocikde a fakt sa dobre vyspať a za hocijakých okolností, chce trochu tréningu, alebo iba poriadnej únavy. Alebo prinútiť sa fungovať na povel, napriek tomu, že nie ste úplne fit a užívať si dané momenty.
Všetky tieto bizarné presuny, 5-krát prestupovanie, že komplikovanejšie to už ani nejde, kvôli ušetreným 100 eurám sú nie ani tak ušetrené peniaze, ako zarobené zážitky hodné nie 100 eur, ale tisíííce eur. Ako vravím, pohodlnú cestu z bodu A do bodu B, alebo luxusný hotel? Na to si nikto nespomenie už o týždeň, nie to o 20 rokov.
joj super clanok, pobavilo, aj som si zaspominala na moje prespavanie kade tade 🙂