Čo s otravnými ľuďmi a žobrákmi?
Vo veľa destináciách budete musieť čeliť ľuďom, ktorí vám budú stále niečo ponúkať, budú doterní- agresívni a stretnete aj takých, ktorí budú chcieť vaše peniaze a nebudú za to ponúkať žiadne služby. Budete s nimi skrátka komunikovať či chcete alebo nie. Treba si na to zvyknúť, obzvlášť v severnej Afrike a v Ázií.
Žobráci sú problém všeobecný, aj v najvyspelejších krajinách ich nájdete zopár. Je to však oveľa väčší problém v menej rozvinutých krajinách, aj tí, ktorí majú strechu nad hlavou a nejakú prácu, môžu žiť v biede. Najčastejšie sú to ženy, deti, chorí alebo postihnutí. Srdce poskočí každému, keď vidí žobrať dieťa, mladú matku s dieťaťom, alebo chudákov, ktorí sa stali obeťami mínových polí, ale prežili, alebo postihnutí sklerózou multiplex či detskou obrnou, alebo obete zemetrasení, alebo iných prírodných katastrof. To je len zopár príkladov, pointa je, že pocit viny vás môže premôcť. Ty žiješ v relatívnom komforte a máš všetko, v porovnaní s tým, čo majú oni. Bohužiaľ, svet nie je spravodlivý a vy budete skôr či neskôr voči tomu už odolní, že sa nedá pomôcť každému. Kto má o treťom svete nejaké ilúzie, čoskoro vytriezvie.
V rozvojových krajinách budeš považovaný za omnoho bohatšieho ako možno si a väčšina žobrákov, pouličných predavačov alebo hocikoho nevie rozlíšiť medzi turistami, že môžu mať rôzny rozpočet a cieľ, si skratka bohatý a každý si z tvojho bohatstva chce ukrojiť. Bude to ťažké, budeš sa cítiť vinný medzi chudobnými, no hlavne budeš považovaný za chodiacu pokladničku.
Deti žobrú, lebo ich žobrať poslali, nie je to z ich vlastnej hlavy, väčšinou sú v skupinách a ich cieľom sú bohatí a turisti. Nedávajte im nič, špeciálne nie deťom. Oni si na to zvyknú ako na jednoduchú formu príjmu a vy prídete čoskoro o veľa peňazí.
Keď vám niekto ponúkne pomoc a potom si pýta províziu a čaká s otvorenou rukou. Dáš mu pár mincí, to mu bude málo a bude protivne pýtať viac. Ešte ho to aj povzbudí k tomu, aby to robil stále aj iným turistom a tá malá suma by mohla pomôcť inému, kto aj pracuje. Nemaj zlý pocit ani výčitky svedomia. To isté platí pre tour operátorov, alebo pre rikšákov, ktorí si s vami zjednajú sumu a potom žobrú viac a máte pocit, že ste si predtým nerozumeli. Buďte rázni a nenechajte sa oklamať. Keď nebudú chcieť zobrať peniaze, lebo sa im zdá málo, nechajte ich na sedadle a choďte preč. Po nejakom čase si veľmi rýchlo zvyknete byť rázni a rešpektovaní pri zjednávaní cien/služieb. Uisti sa, že ste sa pochopili a aby vaše tvrdenie nemohli prekrútiť vo svoj prospech. Správny postoj a očný kontakt zaručia, že budete mať okolo seba týchto otravovačov oveľa menej.
Buď budeš denno denne vytočený, alebo si vytvoríš nejakú vlastnú taktiku. Buď vážny, rázny, slušný a nauč sa povedať nie, ďakujem v lokálnom jazyku. Potom už nevytváraj očný kontakt, ignoruj dotyčného a odíď preč. Keď už máte pocit, že chcete niekomu prilepšiť nejakými drobnými, dajte to niekomu kto si ich zaslúži. V krajinách kde je veľa turistov sa veľa žobrákov živí práve žobraním, lebo toto je najjednoduchšia cesta ako prísť k peniazom, miesto toho aby tvrdo pracovali. Daj peniaze radšej žene, ktorá napríklad pracuje cely deň v tvojom hosteli a umýva tam dlážky.
Svet pouličných predavačov, rikšákov, žobrákov v menej rozvinutých krajinách začína v momente keď vystúpiš z lietadla a končí iba keď idete spať alebo opäť nastúpite do lietadla. Najhoršie je to v oblastiach s veľkou koncentráciou turistov, ázijský kontinent, severný turistický okruh Indiou, severná Afrika – časti Egypta a Maroko.
Nakupovanie neznamená vždy taký jednoduchý úkon ako – vyberiem si vec a odnesiem ju k pokladni a zaplatím. Niekedy treba o vec bojovať. Zlaté pravidlo takéto obchodu je „vždy s úsmevom na tvári“. Netreba to brať príliš vážne, ale iba ako hru a vtedy nemôžete spraviť chybu. V prvom rade ide o to, zistiť reálnu cenu veci na trhu. Keď ste tam prvý krát, nepoznáte žiadneho domáceho a nemáte šajnu po čom tie haraburdy idú, potom sa môžete spoliehať jedine na to, stanoviť si nejakú vlastnú sumu, ktorú som ochotný zaplatiť za tú vec (povedzme 100dirhamov). Na začiatku sa aj tak spýtate koľko to stoji (napr. 180dirhamov), navrhnem sumu o dosť nižšiu – 50. Dotyčný sa pousmeje, povie no no my friend 120. Povieš svojich 100 a je veľká šanca, že uspeješ. A svojmu kamošovi by to predal možno za 40. Je to celkom sranda. Tieto zjednávacie praktiky, mam taký dojem, že človek buď má v sebe, alebo nie. Treba si stáť za svojou ponukou. Ak nebude chcieť ustúpiť, treba ísť preč, za iným obchodníkom, veľakrát sa mi stalo, že dotyčný potom došiel za mnou a predal mi to za toľko, koľko som bola ochotná dať. Skratka iba skúšajú, koľko z vás môžu vytiahnuť. Ak to strašne chcete a ste ochotní zaplatiť veľa, obchodník to rád využije. No v žiadnom prípade to nesmiete dať najavo. A keď ste obyčajní backpackeri, máte ten svoj budget a aj na suveníry iba obmedzenú sumu, viac ako je limit z vás nedostanú. Keď má niekto na každom prste zlatý prsteň, ešte aj na krku retiazku, nikto vám neuverí, že ste chudobnejší a máte obmedzený budget. Takisto fotoaparáty na krku treba schovať a tváriť sa skromne. Keď je napr. mimosezóna, menej turistov, potrebujú svoj tovar predať, budú ochotní ísť s cenou dole. Lebo dobre vedia, že v najvyššej sezóne príde ten Jožko s kreditkou a bude potrebovať darčeky pre rodinu a zaplatí toľko, koľko povie Ahmed, nebude sa mu hlavne chcieť s ním naťahovať.