Pokracovanie z minula.. Zobudzam sa na nejaky budik o polnoci. Wtf? Naozaj som bola v tom, ze ten dazd to prekazil a ideme az rano. Spim ako drevo, baby boli medzitym pozret vonku a zistit ci prestalo prsat.
Vraj neprsi, ale mne sa aj tak zda, ze ano. V bedekri sa pise, ze vystup trva medzi 2,5 az 5 hodinami, ako komu. Tak ked tam chcete byt na vychod slnka, ktory je o 6tej, treba si to nejako vypocitat podla schopnosti.
Stale teda lezime v posteli, vnutorny hlas mi vravi, ze by si to mohli rozmyslet, zaspat a vykaslat sa na to. Tento scenar sa zial nekona, tak nakoniec vstavame. Nakupili sme 2 flase vody na hlavu, nejake kekse a banany. Balime aj teple veci, nejake suche triko na prezlecenie. Ruksak zrazu otazel.
Zaciname slapat od hotela 1.30, obchody na namesti su otvorene, vsade nukaju kavu. Cesticka na zaciatku ide zlahka, obcas nejaky schod, mierne stupanie. Vo fleesovej mikine mi zacina byt teplo, volim teda ako obvykle iba tricko. Na zaciatku prvy check point s mnichmi, nejakym sposobom vas zlakaju, aby ste sa pri nich zastavili, do kroniky mate napisat svoje meno a aha, stlpcek DONATION. Takto nepriamo pytaju vstupne a ked tam vidite predoslych turistov z Australie ci Ruska a ich stedre sumy, tazko budete vysvetlovat mnichovi, ze Slovensko je trochu ina kategoria.
Vystup na Adamovu horu, (Sri Pada miestny nazov) je nejakych 7kilometrov po osvietenej ceste. Problem je ten, ze miesto serpentinok, na ktore sme zvyknuti z nasich hor, tato cesta ide skoro priamociaro hore, je teda velmi strma, od cca dvoch tretin su tam iba schody, o to je to vacsi zaberak na nohy. Po ceste su kazdu chvilu tabulky s haki bakmi a poradove cislo tabulky od 1 po 120.
Stretavame vracajucich sa putnikov uz defakto od momentu, kedy sme zacali slapat. Sami miestni, v slapkach, nalahko, vyzeraju ako keby iba vybehli do obchodu. Niektori dokonca nemaju ani tie slapky a idu bosi. Aj starsie damy v dochodkovom veku. To si hned poviete, ze ked to zvladli tito, musime aj my. Zacinaju prve useky suvislejsich schodov. Hm, je mi nejako zle, toci sa mi hlava? Tak rychlo davam bananik, situacia sa stabilizuje, pokracujem dalej. Po nejakom case mam uz svoje tempo, Nataly zacina zaostavat, robi si prestavky, sada si, co nie je dobre. Radsej pomalsie, stihat s dychom a drzat si tempo. Miska ide zaroven so mnou, resp ja s nou. Predbiehaju nas nejaki english native vtipalci, ze ci ich vynesieme hore. Aj nejaka skupinka australcanov, ktori su dost nalahko, nas predbiehaju. No kym oni potom prestavkuju, my ich opat dobiehame a pokracujeme.
Sme asi v polke a na nejakom stanovisti uz vidime vrchol. Takisto aj vysvietenu cestu pod nami, ktoru mame za sebou. Cim vyssie, tym su tam iba same schody, niekedy take vysoke, ze by mohli byt aj dva. Posledny najnarocnejsi usek je taky strmy, ze su tam porobene zabradlia na oboch stranach a aj v strede. Takze sa mozete pridrziavat, resp potiahnut vahu svojho tela aj rukami. Schodisko je rozdelene na oba smery. Niekori su vsak priserne pomali, zaberaju celu sirku, takze sa ich tazko obieha. Niektori zas do vas sacu, lebo su lenivi vas obist.
Po 3.15 hodinach sme dorazili hore. Je 4.45, je tam miliarda ludi, nejaka noclaharen plna miestych, ktori spia, cakaju a spia. Uplne hore je modlitebna, policajt vas upozorni, ze sa musite vyzut, co v tej zime, co je v noci hore, nie je nic moc. Prezliekame triko mokre za suche, davam fleecku a bundu a hladame nejaky flek odkial nas uvidi Nataly, ked dorazi hore.
Cakame teda na vychod slnka, je oblacno, takze take gycove fotky, ake som videla na webe, sa nekonaju. Pomaly je teda uz svetlo, cvak cvak, pome dole skor, nez sa pohne tato masa putnikov a zapracu schody.
Konecne mozme fotit tie nekonecne schody, ktore za tmy moc nebolo vidiet. 6.30 zaciname zostupovat dolu. Obieham zataraseny smer iduci dole cez druhy pruh, ktory je prazdny. Spociatku bezim dole, je to pohodlnejsie ako pomale tyranie. A hlavne chcem byt uz v posteli. Po case sa nohy zacinaju triast, evidentne toho maju dost. Jeden zly krok moze znamenat pad zo schodov… Poradove cisla tabuliek klesaju, orientujete sa kolko este ostava do dediny. Jednotku sme uz presli a zacina sa nekonecny usek chodnickom cez cajove plantaze (zacinate v tme, takze nevidite, co vsetko je okolo vas). Cesta sa zrazu zda nekonecna, stale viac vas bolia nohy a vy nie ste schopni ist rychlejsie. Cesta dole trvala nieco vyse 2 hodin, pred 9tou sme uz v dedine. Dorazili sme domov do hotela, davam si rychlu studenu sprchu (tepla nikdy netiekla) a idem spat.
Co je zaujimave, typek, ktory nas vcera vlacil po hoteloch a o nasom hoteli tvrdil, ze je zavrety, zrazu tam beha, nosi ranajky, berie od klientov cash za ubytko, no skratka nieco ako dievca pre vsetko. Prestavam tomu rozumiet..
Ideme teda spat, vstavame asi o 2hej poobede, dame obed a stradujeme sa po dedine. V minimalne polke dediny odisla elektrina. Ujo vravi, ze by to malo ist o 16.30, nakoniec ju zapli 17.30. Zbytok dna teda nerobime dokopy nic, zalomili sme tiez dost skoro.
Slovo do boja na zaver – najtazsie pre mna z celeho vystupu bolo vyliezt z postele, odhodlat sa a ist. Potom to uz slo. Ale svalovicu mame aj 3 dni potom, horsiu som este v zivote nemala. Bude na co spominat..
Ubytovanie: Hotel Blue Sky v Delhouse
