ahoj Jani,
čítala som tvoj článok Prečo vyraziť na cestu okolo sveta, vďaka za to, pre mňa teraz veľmi aktuálna téma, lebo som dala výpoveď v práci a presne takéto niečo zvažujem. Len mám takú dilemu, doteraz som bola zvyknutá cestovať iba vo dvojici s kamoškou, také mesačné výlety raz do roka…

kamoška má frajera a nechce ísť a ja práve mám chuť íst aj na neurčito dlho, len neviem ci je to zvládnuteľné aj pre holku samu…pýtam sa preto, či máš vlastnú skúsenosť cestovať sama, alebo s ľuďmi? …mne príde fajn cestovať s niekým, len horšie to je, keď človek nemá toho parťáka a má veľkú túžbu ísť..tak preto zvažujem ísť aj osamote…alebo prípadne, či vieš o nejakých možnostiach kde, ako nájsť ďalšieho súpútníka

vďaka, Lucia.

Ahoj Lucia,
ďakujem za mail a gratulujem k takému odvážnemu činu, ako je dať výpoveď v práci. Oslobodzujúci pocit, že?
Ale k veci. Pýtaš sa, či je to zvládnuteľné pre samotnú ženu. Myslíš z hľadiska bezpečnosti? Vzhľadom na to, že si neuviedla, do akých krajín by si rada zavítala, budem odpovedať skôr všeobecne. Siahodlhé romány som popísala v info o bezpečnosti. Čo sa týka ľudí samotných, ak sa človek riadi nejakou prirodzenou opatrnosťou, dodržiava dresscode v krajinách, kde by v zlom oblečení mohol provokovať (napr. v Indii najlepšie zapadneš, keď si kúpiš tie ich šaty, hocikde na ulici za pár šupiek. Ženy chodia veľmi pestrofarebne oblečené, takže farbám sa medze nekladú). Veľa teda záleží od toho kam pôjdeš. V krajinách, kde je kopec turistov s batohmi (napr. JV ázia, južná/stredná amerika)  ľahko zapadneš a nemáš problém stretnúť ďalších ľudí, ktorí idú tvojim smerom, prípadne ťa inšpirujú kam ísť a môžeš sa k nim pridať. Kopec ľudí cestuje sám a má presne také isté pohnútky ako ty, chce sa zoznámiť s ďalšími. Najlepšie miesta na zoznámenie sú hostely alebo guesthousy. Je to iné ako cestovať s niekým koho dlho poznáš, ale ak si na cestách dlhšie, aspoň s danou osobou netrpíš ponorkovou chorobou. Keď si sama, tak ty rozhoduješ o tom, či ideš s niekým ďalším, alebo si chceš pár dní oddýchnuť a ísť iba sama. Počas svojich potuliek som, resp. sme stretli kopec jedincov, čo cestovali sami, a prekvapivo, väčšina z nich boli mladé ženy.

Akú mám skúsenosť? Aj takú aj takú. Asi 3 roky dozadu, keď som sa rozhodla, že si našetrím prachy, odídem z roboty a pôjdem na tú „cestu okolo sveta“, z ktorej bola nakoniec iba cesta cez pol sveta, ale to je už teraz úplne jedno, som tiež mala ten istý problém. Vedela som, že to chcem, no ísť sama ma ani nenapadlo. Tak som si dala inzerát do cestozoznamky. Výberové kolo bolo naozaj vtipné. Najprv sa mi prihlásil nejaký čech, ktorý tvrdil, že má o 10 rokov menej, lebo sa tak „cítil“. Potom som si vymenila zopár mailov ešte s nejakými exotmi, ktori to však nemysleli moc vážne, resp. mali iné predstavy ako ja. Jeden mal vo vrecku možno pár sto eur a chcel ísť ako crew zo Španielska do južnej ameriky, tam stopovať gauchov na koňoch..

No ale nakoniec som zohnala jednu super parťáčku, ktorá síce išla medzičasom na working holiday do kanady, ale že potom by sme to zrealizovali. Medzičasom sa mi ozvala aj stará známa, že by sa pridala aspoň na pár mesiacov na začiatok cesty. Vždy chcela ísť do Indie. Asi 3 mesiace pred plánovaným odchodom sa teda spolucestujúca č.1 vrátila z kanady, dali sme si druhé stretko v živote, pár dní na to som chcela ísť kupovať letenky a mať nejakú istotu. Ona bola nejaká zaneprázdnená, neodpisovala na maily (no to je u nej klasika, nič viac, nič menej, ale vtedy sme sa nepoznali, nevedela som čo čakať). Bola som vcelku v strese, čo sa deje. Niečo, o čom som snívala asi rok a pol bolo zrazu celé v oblakoch. Tak som sa naštvala a kúpila si letenku sama. Nechcela som, aby môj osud  – moje šťastie,  bolo závislé od niekoho ďalšieho. Celý ten čas som nechcela ísť sama, ale ku koncu už som mala veci tak premyslené a naplánované a bola som tak nažhavená, že mi to bolo úplne jedno. Mám letenku, idem nech sa deje čokoľvek. Samozrejme nakoniec si letenku kúpili obe tie ženské, takže sme boli tri, neskôr sa pridala ešte jedna, a nejaké 2 mesiace sme cestovali zase len dve. O tom ako nájsť parťáka a že je dôležité ujasniť si vopred hlavne budget, stupeň komfortu a či sa bude ležať na pláži, behať po horách, po pamiatkách, alebo mix všetkého, prikladám článok tu.

Možno nájdeš také super osoby ako ja, každopádne treba byť pripravený na všetko, napr. aj na to, že aj keď spolu vycestujete, po pár dňoch si budete liezť na nervy a rozdelíte sa. Taký je život. Ale vieš ako, keď ti niekto lezie na nervy, nakoniec zistíš, že si radšej sama a permanentnú spoločnosť už hľadať nebudeš. Ako partia sa mne osvedčilo to číslo 3. Vyhneš sa ponorke a je viac zábavy. Ale aj menej sa socializuješ s miestnymi. Alebo si môžeš podohadovať ľudí iba na dané krajiny jednotlivo. Nie každý má čas x mesiacov vkuse cestovať. Toto sa mi však vôbec neosvedčilo, nakoľko človek čo cestuje vkuse má inak nastavený budget a nepotrebuje v každej krajine vidieť všetko. Napríklad keď si už vo 4tej krajine s budhistickými chrámami, tak nemusíš vidieť každý. Nechce sa ti ísť kúpať na prepchatú pláž v Thajsku, lebo si si užila už pláž s bielym pieskom na Koh Rongu v Kambodži. Človek, čo príde z domu na 3-týždňovú dovolenku si chce užívať, nepočíta každé euro ako ty, čo chceš cestovať dalších x mesiacov. Takže touto cestou výberu travel buddyho asi nie.

Cestovať sám – ak máš obavy a nezohnala si nikoho normálneho, čo by sa k tebe pridal, ešte môžeš skúsiť ísť do danej krajiny napr. na jazykový kurz (cez deň je výuka, potom je tematický večer a cez víkendy sa robia výlety), alebo dobrovoľníctvo, kde aj niečo pocestuješ, spoznáš lepšie miestnu kultúru, môžeš si zabookovať x hostov na rôznych miestach, takže uvidíš z danej krajiny viac a hlavne tam máš nejaký záchytný bod, za kým ideš a nebudeš teda sama. Napríklad cez https://www.helpx.net/

Takže odpoveď znie, skús niekoho nájsť a keď nevydá, vyraz sama. Iste nebudeš ľutovať svoje rozhodnutie. Veľa šťastia a zážitkov na cestách. Jana

1. víza, prechádzanie hraníc do susedných štátov
Aj keď nepatrí do EU, patrí do Schengenu, takže kontroly sú skôr iba námatkové, či niečo prevážate apd, keď idete napr. autom zo susedného Rakúska. Lichtenštajnsko nakoľko je veľmi hornatá krajinka, je jednou z najodrezanejších na svete. V zmysle, že aj hranice sú viacmenej odrezané od sveta.

2. ubytovanie
Ak máte neobmedzený budget, tak sa pokojne ubytujte vo Vaduze, alebo v Schaane. Ak hľadáta niečo lacnejšie, hneď za hranicami v „lacnom“ Rakúsku je hostel vo Feldkirchu.

3. doprava
Po rakúskej dialnici od Innsbrucku, smer Bregenz, vo Feldkirchu treba zísť z diaľnice a smer Vaduz. Upozornenie, že mimo platenej diaľnice je tam 15 km dlhý extra spoplatnený (9.50 one way) Arlberg Strasetunell. Z rakúskeho Feldkirchu premávajú aj autobusy. Celkovo v Lichtenštajnsku vyzerá mhd celkom fungujúco. Síce som ju nevyskúšala, nakoľko som autom bola všade rýchlejšie a lacnejšie, ale mhd zastávky boli na každom kroku. Za to s parkovaním v centre Vaduzu je celkom problém, nakoľko každé miesto má svojho majiteľa, zastať možno tak na 30 minút pred nejakým supermarketom.
Lichtenštajnsko nemá vlastné letisko, najbližšie medzinárodné je v Zurichu.

4. možnosti turistiky, turistické mapy
V centre vo Vaduze je turistický office, kde sú free mapy ako plánik mesta, ale aj nejaké platené turistické. Keď vyjdete nad mesto na hrad, potom pokračujete na Triesenberg, je tam pekný výhľad na švajčiarske alpy, ak nie je zrovna opar. Idete kúsok vyššie po asfaltke a dostanete sa k zeleným lúčkam a chalúpkam, ako z rozprávky. V lete sa dá turistika praktizovať v lyžiarskom stredisku Malbun, ktoré je až na samom konci kopcov, pokračujete iba ďalej od Triesenbergu. Spodná stanica je nejakých 1500m nad morom. V marci bola dole vo Vaduze už jar, ale v Malbune sa ešte lyžovalo.

5. ďalšie zdroje info: http://wikitravel.org/en/Liechtenstein

Liechtenstein – Vaduz

Do Kamikochi sa dostanete napríklad z mesta Matsumoto, vlakom do Shin-Shimashima a odtiaľ bus do Kamikochi. Na tento vlak neplatí JR- pass, takže si treba kúpiť spiatočný lístok v automate na stanici. Predávajú to ako combo train+bus spiatočný za 4550 yenov. Ešte podotýkam, že posledný vlak z Matsumoto ide okolo 4-tej, takže keď ho nestihnete ako my, kvôli nejakým zosuvom pôdy a výluke železnice 300km ďalej, máte smolu a ostali sme tam v hoteli. Ale poteším ranné vtáčatá, prvý vlak ide niečo po 4-tej.

Užitočné zdroje a mapka s možnosťami trekovania z Kamikochi:
http://www.kamikochi.or.jp/english/
https://japanhike.wordpress.com/kamikochi/
http://www.japan-guide.com/e/e6040.html
http://www.garyjwolff.com/highest-mountains-in-japan.html velmi vtipný guide od english nativa, ktorý žije v Japonsku a zdolal tam snáď všetky vrcholy, niektoré aj rôznymi trasami.

Bolo tam relatívne málo ľudí, v hute sme spali dokopy asi 5ti. Ráno bola jasná obloha a poobede sa to už zahmlilo. Výborný zážitok, ktorý by mal absolvovať každý Japonec, no vzhľadom na to, že domáci málo cestujú, nad našimi fotkami z Fuji-sanu skôr iba híkali.

Kompletný guide nájdete na stránke japan-guide. Nejaké mapky z najpopulárnejšej a najľahšej trasy Yosida trail + info, som uploadla aj nižšie, tak komu čo nie je jasné, ozvite sa.

Informácií o trekovaní nie je veľa, hlavne nie v angličtine. Dalo by sa teda o praktických info písať celú večnosť. Keď niekto chcete tento park navštíviť, pošlite mi maila alebo si kúpte kapitolu z lonely planet – Hokkaido. Veľký travers prechádzajúci cez najvyšší Asahidake sa dá skrátiť aj na 1-dňovku, ako to bolo v našom prípade. Nemali sme času nazvyš a chceli sme vidieť to najlepšie. Začali sme v Sounkyo, kde je kemp, vyviezli sme sa lanovkami hore pod Kurodake, a odtiaľ je to pešo 6-8 hodín s prestávkami cez Asahidake a dole ku lanovke, lanovkou dole do dediny Asahidake, kde je zase kemp. Lonely planet síce ide opačným smerom, no v smere z Kurodake na Asahidake a dole máte celú krásu pred sebou stále na očiach. Okrem fotiek som priložila aj mapky, cestovné poriadky a ceny lanoviek.

Moje prvé stretnutie s jet lagom bolo, keď som priletela do Sydney v roku 2008. V lietadle som síce čo to naspala, nedopozerala som ani tie filmy, čo som mala v pláne. Sobota ráno 6:00 ranné spojenie Bratislava-Londyn vtedajším Skyeurope, nasleduje celodenné špacírovanie po Londýne a odlet ztade 22:00 s medzipristátím v BKK, ďalším nečakaným medzipristátím kvôli hmle v Melbourne a v pondelok o 11:00 miestneho času pristávame v Sydney. Poobede ma segra berie do mesta na promenádu, že ma tam prevedie. Tie 3 hodiny boli pre mňa utrpením. Tackala som sa po ulici a jediné po čom som túžila, bola posteľ. Ešte som bola označená za nespoločenskú a neviem akú. Večer som ľahla a spala. Zobudila som sa ráno o 9tej úspešne „prepnutá“. Keby som išla spať na obed, keď som dorazila, pravdepodobne by mi prepnutie trvalo aj pár dní.

Ďalší adept na jet lag bol let do Limy, prílet 13:00. No náš plánovaný program nepustí. Na jet lag niet času. Na mesto máme 1,5 dňa, potom nás čaká prelet do Cuzca o 5:50. Takže budíček ráno o 3tej. (ešte o 23:30 sa balím). Na machu picchu si treba tiež privstať. Dodnes si pamatám ako mi 4 dni tam pripadali ako 2 týždne, koľko sme toho stihli zažiť. 4 týždne na to prilietam do Viedne, domov dorazím o polnoci. Ráno idem do roboty, jet lag opäť nestíham. Ešte že vynašli tú kávu. V tamojšej robote som tie následky „jet lagu“ mávala pravidelne vďaka nočným od 19:00 do 7mej rána. Pár dní na to zase denné 7:00-19:00, kedy som do 2-3tej pozerala do plafónu, lebo som bola prepnutá na nočné. Po 3 hodinách spánku teda sedím za pc, strašne ma bolia oči, som rozbitá ale musím makať. A tak som si postupne zvykla na tento stav rozbitosti a naučila som sa s tým žiť, že pár krát do mesiaca sa tomu proste nevyhnem. Ale keď musíš, tak musíš..makať, alebo objavovať nové neprebádané mesto.

Alebo keď som letela ráno o 7mej z Barcelony, tzn budíček o 3.30, nočákom na letisko, o 10tej prílet do Viedne, o 11.15 som doma v posteli, dávam hodinový šlofíček, rýchla sprcha a 12.30 sedím v aute, a bežím do roboty, kde budem trčať ešte do 21.00. Však predsa nebudem čerpať deň voľna a pripravovať sa tak o lówe, iba kvôli tomu, že chcem spať.

Desí vás prebdená noc na letisku, alebo skorý ranný odlet? Využite efektívne miesto aj čas vo vlastný prospech.

Píše sa rok 2011, ryanairom do Maroka spiatočne za 60 eur – no nekúp to. Jediný zádrhel bol v tom, že cestou tam treba prenocovať v Bergame. Moje prvé nocovanie na letisku. Buď sa na to pripravím, alebo budem ďalší deň rozbitá. A tak som sa dostala ku stránke www.sleepinginairports.net Nájdete tam možnosti prespania na každom letisku, prípadné fotky, kde je najlepšie sa uložiť, či je tam wifi a ďalšie. Letisko v Bergame je teda najvtipnejšie, aké som kedy videla. Sedačiek je tam málo, ľudia sa tam povalujú kade tade po podlahe ako po jednom veľkom žúri. Mladí backpackers, alebo aj business mani v strednom veku v obleku, ktorí majú pod hlavou kufrík. Radosť pozerať. Čaká nás ranný let Bergamo-Marrakech. Ušetrili sme čas, peniaze za nocľah a aj sa trochu vyspali na ďalšie fungovanie.

Alebo behom polročnej cesty po ázií sme vyskúšali aj zopár ďalších letísk. Indická Kolkata. Nakoľko v meste bolo asi 40 stupňov a spotili ste sa za 5 minút do nitky, rozhodli sme sa poslednú noc pred odletom do BKK stráviť na klimatizovanom letisku. Opláchnuť sa môžete aj na weckách, terminál je čistý ako lusk a v noci je tam dokopy asi 10 ľudí + 1 mačka (neviem, ako sa tam dostala, nakoľko pri vstupe na terminál treba mať platný boarding pass alebo nejaký zdrap papiera akože letenku). Nasleduje Kuala Lumpur a ranný let o 7mej. No načo sa trepať ráno o 4tej na letisko, keď sa na ňom môžem rovno zobudiť. To isté následuje v Sydney pri odlete do Auklandu. A keď sme leteli z Christchurchu nazad do Sydney, to bola teda noc – zákaz spania na zemi. Strážnici vás chodili budiť, aby ste nedajbože náhodou nezaspali na tých mäkkých kobercoch. Tak sme sa uložili v lufte, nakoľko sedačky mali tie skvelé opierky.

Dodnes spomínam na let airasia z Kualy do Melbourne, kde som nezažmúrila oka, sedela som medzi Kórejcom a Thajkou, nad hlavou mi svietila voláká lampa, hrôza a des. Polhodinu ma vypočúvala teta na letisku v snahe odhaliť niečo nelegálne, napríklad prisťahovalca, či čiernu prácu. O 10tej som si vyzdvihla auto v požičovni, a moment ocitnutia sa prvý krát s volantom na pravej strane ma natoľko prebudil, že som v ten deň prešla ďalších 200km až po plánovaný kemp, kde som zaspala ako bábatko.

A moja cesta zo Singapuru? nocovanie na letisku, mhd do Johor Bahru a potom bus do Kuala Lumpur, kde tretí krát už nocovať nebudem, lebo je to tam fakt nuda, internet ide iba prvé 3 hodiny ale zháňam aspoň darček na kamoškinu oslavu 30tky. Letím s arabmi do Jeddah, čo je tiež jedno z najhorších letísk ever, ale aj tam sa mi podarí zaspať vďaka štuplom do uší a maske na oči. Následuje ďalší let do Milána, kde spím, ešte ani nie sme v lufte. V miláne sa trepem do Bergama, kde ma čaká opäť nádherná noc na terminále zvanom „tenkrát po žúre“. No ja už ako starý harcovník viem, aké procedúry tam majú a viem kde sa mám uložiť. Zaspávam o 6tej večer. O 22 ma budí pán, že daná sekcia sa ide zatvárať a mám sa presunúť. Ok idem na svoje staré miesto, kde budú prudiť zase o 3tej ráno, že na zemi nesmie byť nikto. Obsadzujem 2 sedačky, to mi vzhľadom k mojej výške úplne stačí. Štuple do uší, zatváram spacák a pokračujem v mojom prepínaní sa na európsky čas. Budíček niečo po 4tej, raňajky, umyť zuby a počas ranného letu do BA o 6.30 za 20 € aj s batožinou už ani nespím. O 2 hodinky už sedím v aute, ideme smer parndorf outlet, kde shoppingujem so segrou až do večera. Večer sa presúvam zase do mesta, kde kamoška oslavuje tú 30tku. Domov dorazím asi o polnoci a po 3 dňoch spania po lietadlách a letiskách som vo vlastnej posteli a pod hlavou mám svoj vankúš!

Alebo všetky tie nočné prelety, presuny vlakmi, 24 hodín v 4 hodiny meškajúcom vlaku do indického Gorakpuru, ďalšie 3 hodiny v jeepe ku hraniciam, kde sedím s 2 mladými nepálcami (mať tak 16, asi sa zalúbim, ale asi tam v tom veku ani nesedím, hehe), kde vodič mal 2 kšefty zároveň, mimo taxikára roznášal po dedinách aj noviny, takže sme zastali asi 105-krát, na každej zastávke vyhodil štos novín z auta, v momente dopadu sa asi museli rozpadnúť..

Alebo nočný presun na Hokkaido. Každý pozná rýchle shikanseny, ale Hookaido spojuje s pevninou Honshu stará pomalá trať. Na Hokkaide o Shikanzenoch iba snívajú, je to tam stará škola, čo je vo vela veciach aj fajn. Takže zrazu pár sto kilometrov trvá 10 hodín v drkotajúcom sa vláčiku, kde v noci mrznete v klíme, sedadlo sa nedá sklopiť ani o milimeter, niet kam si vyložiť nohy. A aj tak sme sa ráno vylodili v Sappore, neskôr v Asahikawa, plní energie pred trekovaním v NP Daisetsuzan.

Čo z toho plynie? Niekedy fakt neviem, kde beriem energiu na to, aby som 3 dni fungovala úplne bez problémov bez postele. Naučiť sa spať hocikde a fakt sa dobre vyspať a za hocijakých okolností, chce trochu tréningu, alebo iba poriadnej únavy. Alebo prinútiť sa fungovať na povel, napriek tomu, že nie ste úplne fit a užívať si dané momenty.

Všetky tieto bizarné presuny, 5-krát prestupovanie, že komplikovanejšie to už ani nejde, kvôli ušetreným 100 eurám sú nie ani tak ušetrené peniaze, ako zarobené zážitky hodné nie 100 eur, ale tisíííce eur. Ako vravím, pohodlnú cestu z bodu A do bodu B, alebo luxusný hotel? Na to si nikto nespomenie už o týždeň, nie to o 20 rokov.

Čo z toho plynie? cesta je síce rovná, no ponatriasa vás kvalitne, je tam zopár dier, hlavne po zime, zopár jumpov, ktoré vás vyhodia do vzduchu, ak nespomalíte. Chodím tade už cez 10 rokov a nebezpečná mi absolútne nepríde, asi vďaka tomu, že to tam dobre poznám. A tento jednoduchý príklad by sa dal zovšeobecniť.

Veľa ľudí sa bojí niekam cestovať, lebo sa obáva nebezpečenstva. Keď to však začnete skúmať trochu pod povrch, zistíte, že väčšina nehôd, zločinov a rôznych cestovateľských katastrof  je iba výsledkom nášho správania sa, zlej informovanosti, prípadne strach pramení z informácií v médiách. Idete tam, kam nemáte, lebo neviete kde sú štvrte, kam sa ani miestni neráčia, prípadne podnapití necháte svoje veci niekde v bare a tie svine vám ich ukradnú. Alebo sa flákate v noci po uliciach tam, kde to nie je odporúčané. Na odpoveď či sa mi niekde stalo niečo zlé, vždy iba sucho odpovedám: ukradli mi mobil v bratislavskej električke a vekslák pred tescom ma ožobračil o ťažko zarobené peniaze na brigáde v čase teenagerstva  Jasné, sú prípady, kedy sa cestovatelia správajú ukážkovo a proste majú fakt smolu. Ale väčšinou sa tomu dalo nejak predchádzať.

Medializácia je ďalšia kapitola sama o sebe. Zbožňujem, keď negatívne informácie šíria tí, čo všetko počuli a videli na internete. Minule sa mi sťažoval kamarát na misii v Afganistane, že je to tam nuda. Starajú sa o nich ako v bavlnke. Má dokonca šoféra aj asistenta. Taký luxus by sme chceli viacerí Ale inak tam talibanci vyhadzujú do vzduchu reštaurácie..

Keby som bola nejaký Amík, čo sa chystá na Slovensko a kukla by som si zopár krát televízne noviny, prípadne prečítala nejakú krimi rubriku v topkách (tuším tam niečo také existuje), asi by som to tu tiež nepovažovala za bezpečné. Mojej kamoške kedysi ukradli mobil v noci na ulici pod hrozbou podrezania. Bolo to dávno, keď mobily iba začínali. Vidíte, a už vtedy to tu bolo také nebezpečné, že väčšina si tu dodnes spokojne aj tak nažíva. Človek sa skor bojí aby nedostal gulku do hlavy, keď vytrúbi nejakého zle naladeného hrubokrkého

Takže toľko odo mňa čo sa týka nebezpečia. Všetko je nebezpečné, pokiaľ sme zle informovaní a neprispôsobíme svoje konanie danej situácií.