Môj prvý príspevok v novom roku. Inšpirovala ma k nemu pouhá cesta do nášho hlavného mesta, kam pravidelne, resp. nepravidelne dochádzam z neďalekého vidieku. Vyhýbam sa hlavným upchatým ťahom a miesto toho chodím po takej ceste zvanej “opilecká”. Môžete si iba domyslieť, že po nej chodí každý, kto už má pod čapicou a snaží sa vyhnúť policajtom. Alebo potom tí, ktorí sa snažia vyhnúť sa kolónam. Táto cestička je asi 7kilometrov dlhá, defacto rovná, ale dosť úzka, bez stredovej čiary a jazdí sa tu veselo ako na divokom západe. Neraz som šla okolo auta, ktoré už bolo na streche a policajti to tam dokumentovali. A toť minule, som si všimla opäť ďalšie nasprejované kríže na stromoch. Už mi chýbal len ten nápis vyrytý do skál ako na Bolivijskej ceste smrti – Díos te amo. (Boh ťa miluje). Rozdiel je akurát ten, že cesta v Bolívií je nad hlbočiznou priepasťou, kdežto moja cesta smrti je na rovine.

Čo z toho plynie? cesta je síce rovná, no ponatriasa vás kvalitne, je tam zopár dier, hlavne po zime, zopár jumpov, ktoré vás vyhodia do vzduchu, ak nespomalíte. Chodím tade už cez 10 rokov a nebezpečná mi absolútne nepríde, asi vďaka tomu, že to tam dobre poznám. A tento jednoduchý príklad by sa dal zovšeobecniť.

Veľa ľudí sa bojí niekam cestovať, lebo sa obáva nebezpečenstva. Keď to však začnete skúmať trochu pod povrch, zistíte, že väčšina nehôd, zločinov a rôznych cestovateľských katastrof  je iba výsledkom nášho správania sa, zlej informovanosti, prípadne strach pramení z informácií v médiách. Idete tam, kam nemáte, lebo neviete kde sú štvrte, kam sa ani miestni neráčia, prípadne podnapití necháte svoje veci niekde v bare a tie svine vám ich ukradnú. Alebo sa flákate v noci po uliciach tam, kde to nie je odporúčané. Na odpoveď či sa mi niekde stalo niečo zlé, vždy iba sucho odpovedám: ukradli mi mobil v bratislavskej električke a vekslák pred tescom ma ožobračil o ťažko zarobené peniaze na brigáde v čase teenagerstva :) Jasné, sú prípady, kedy sa cestovatelia správajú ukážkovo a proste majú fakt smolu. Ale väčšinou sa tomu dalo nejak predchádzať.

Medializácia je ďalšia kapitola sama o sebe. Zbožňujem, keď negatívne informácie šíria tí, čo všetko počuli a videli na internete. Minule sa mi sťažoval kamarát na misii v Afganistane, že je to tam nuda. Starajú sa o nich ako v bavlnke. Má dokonca šoféra aj asistenta. Taký luxus by sme chceli viacerí :) Ale inak tam talibanci vyhadzujú do vzduchu reštaurácie..

Keby som bola nejaký Amík, čo sa chystá na Slovensko a kukla by som si zopár krát televízne noviny, prípadne prečítala nejakú krimi rubriku v topkách (tuším tam niečo také existuje), asi by som to tu tiež nepovažovala za bezpečné. Mojej kamoške kedysi ukradli mobil v noci na ulici pod hrozbou podrezania. Bolo to dávno, keď mobily iba začínali. Vidíte, a už vtedy to tu bolo také nebezpečné, že väčšina si tu dodnes spokojne aj tak nažíva. Človek sa skor bojí aby nedostal gulku do hlavy, keď vytrúbi nejakého zle naladeného hrubokrkého :)

Takže toľko odo mňa čo sa týka nebezpečia. Všetko je nebezpečné, pokiaľ sme zle informovaní a neprispôsobíme svoje konanie danej situácií.

visit norway

You might also like these post :