Obchod sme nakoniec nasli, ale skor iba zazrakom. Vnutri je 50stupnov, iba same ‚napoje‘. Alko aj nealko. Pivo vobec nie je lacne. Tak uz som sa naucila zjednavat, pytam sa ze ked vezmeme cely 24-pack, aku da zlavu. Zlava nic moc, asi to tu moc nepojde, predavac vyzera seriozne, jedna plechovka vychadza na 18MAD. Berieme cely pack, ktory nam balia do krabice a potom do ciernej igelitky, ako keby tam bolo 5kil kokainu. Prisli sme do pozicovne, uz nas caka Moad aj s vyblyskanym ale strasne otlcenym Fordom. Mato neoblomne od neho pyta 13dirhamov, ktore nam dlzi. Samozrejme sa z toho chcel vyvliect, ale dali sme mu najavo, ze mu neodpustime ani cent. Klima mierne funguje na najvyssom stupni. Fajn moze sa ist.

Smer Atlas, serpentinky. ideme cez berberske dediny, davame klasicky obed – tajin a matovy caj s kilom cukru. Ja si pytam colu, po tom nadhadzovani serpentinami mi nie je moc dobre. Hm, to zase preto, ze som sedela vzadu. Typek hovori Cesky ci Polsky, asi je vcelku inteligentny:0 Andrejovi nakoniec preda nejake naramky, samozrejme za vyhodnu cenu, je dost neskoro, vraciame sa smerom na sever a uvidime kam az dojdeme a kde budeme nocovat.

Dorazili sme do mestecka Beni Mellal, ktore nie je ani v Lonely Planet a pritom je dost velke. Nuz, nic turisticke tu nie je. Maju tu zopar hotelov, ktore rovno aj obehame, pozreme si ako to vyzera a chalanom sa pozdaval najviac hotel Garnatta s ruzovymi ci oranzovymi stenami v izbach (2-postelova izba za 190MAD), ale co bolo pre nich hlavne, dole je bar kde capuju pivo (15MAD), su tam sami domaci moslimovia, podaktori su uz pod obraz bozi, no vesele. Miestnost nema okna, aby z ulice nebolo vidiet, ze tam piju, je tam strasne nafajcene, co ma teda presvedcilo, ze sa tam toho nezucastnim. Aj tak by asi miestni nechapali, co tam chce biela zenska. Ze som v spolocnosti troch chalanov – uz si asi aj tak myslia vselico.

Rano o 5 tej nas budia zametaci a otvara sa aj zmenaren, musime sa prestahovat. Spanok uz dlho netrval, 6 nieco sme uz museli utekat na lietadlo. Urobili sme chybu, ze sme si nekupili flasu alkoholu v duty free, ale to nam docvaklo az neskor..

Tu uz bohuzial nepozname ziadnu letusku a tak sa napchame do lietadla s ostatnym dobytkom. Je plne marokancov, ktorych prirucna batozina zarucene nie je Ryanair approved baggage. Predstavte si tie velikanske tasky plne handier, ktore nosia Vietnamci na Mileticku. Svoje paksametle davaju nad hlavy sposobom, aby sa tam nevoslo uz nic dalsie. A tak sa tam hadam s nejakym marokancom, lebo si nemam kam dat ruksak. Respektive nehadam. On drzi svoju tasku, za ktorou je meter priestoru, aby som s nou nemohla pohnut a ja soptim. Poviem nahlas, ze je to somar a nejaky Slovak, ktory tam rovno sedi, sa iba suhlasne smeje. Let trva asi 3hodiny. Nakoniec sme dorazili. Posunuli sme si hodinky o 2hodiny. Presli sme pasovou kontrolou, dirhamy vyberame v bankomate, chalani menia v zmenarni a ideme busom do centra.

Bus nas vylozil rovno v centre na namesti Djeema el’Fna, je nieco po 8mej, mesto pomaly oziva. Co vcul. Mame booknuty hostel Riad Mama Marrakech za 8 eur na hlavu na noc. Je skoro rano, asi nema vyznam tam ist. Tak sadame na kavicku kde sedia miestni, citaju noviny a posedavaju. Sledujeme ruch ulice, vsimame si ludi. Po par hodinach sa rozhodneme ist do hostela, ze si tam zlozime aspon veci..tak sme sa vydali nejakou ulicou, mam nejaku kvazi mapku, ale ulice nie su oznacene a tak iba typujeme, ze ideme dobre. Nakoniec sme dosli niekam, kde to vyzera ako to co hladame. No nikde ziadny ‚napis‘, nic. Tak sa pytam nejakeho typka v ulicke ci nepozna hostel, ze nejaky ‚Riad‘..a zrazu ma vedie ku nejakym dveram, zabucha a otvara nam chlapik co prevadzkuje hostel. Sme spravne. Samozrejme som sa spytala uplnu hlupost, kedze Riad nie je nazov, ale iba dom je typickeho podorysu, viacposchodovy, v strede otvoreny, a dokolecka su izby. Takze, to ako keby som sa pytala, ze pane, kde je tu dom? Vyzera inac pekne, zenska co robi checkin je nejaka afroamericanka. Zaplatime, nechame si veci na izbe a ideme do ulic. Caka nas narocna uloha, musime si niekde zabookovat auto na zajtra.

Mam nejake vytipovane miestne autopozicovne, takze ideme tym smerom. No ulica je vcelku velka so vselicim, pozicovni je tam viacej. Do nejakych sme aj vliezli, no nikde nedovoluju one way pozicanie, inde nam dali cenu s vizitkou, vravime, ze sa ozveme, ideme skusit este nejake dalsie. A mozno sme to mali zobrat..Typek nevyzeral ako marokanec..my sme asi chceli taku echt skusenost s miestnym, ktora prisla hned na to. Na ulici sme si obzerali nejake auto, tipovali, ze je asi z danej pozicovne a ze co by sme asi dostali my. To si vsimol nejaky miestny nahanac zakaznikov Mohamed, rukami nohami sa zhodneme, ze hladame auto a niekam nas vedie. Nakoniec dost daleko, ideme peso uz dobrych 10minut. Obcas sa otaca ci este ideme za nim..Dovlecie nas do nejakej kancelarie a ze mame cakat. Tak cakame..

Prisiel Moad, tucn Arab, ktory vedel ako tak po anglicky. Podava si s nami ruky, dokonca aj so mnou, zenou. Najprv nam chcel dat dake auto za nejakych 450eur, tusim Fiat Panda, to sme na neho kukali, ze to sa asi nedohodneme. Potom za tu istu cenu skusal Ford Fusion. No povedali sme mu ze chlapik odvedla ponukal za 250, takze nad tuto cenu sme nesli. Uz sme aj boli na odchode, uz ma to vcelku prestalo bavit. Bol tam on, nejaki dalsia traja poslickovia, ktori sa prizerali. Nakoniec skonstatoval ze Slovaci su velmi dosledni, lebo sme chceli mat vsetko napisane na papieri. Skoncilo to pri 250eur za ford fusion. Zaplatili sme s tym, ze zajtra rano bude auto dole pod kancelariou. Tak sme sa pobrali prec dufajuc, ze to auto tu rano bude.

Flakali sme sa mestom, ulickami v medine, kde mas nonstop pocit, ze ta niekto zrazi na mopede. stale ti nieco davaju pred oci, kraviny od vymyslu sveta. Najedli sme sa, dali sme si prve miestne jedlo – tajin a matovy caj s kilom cukru.

Vecer sme sa este zastavili na namesti Dzeema el’Fna, kde nas sli roztrhat, jeden obchodnik ta taha za jednu ruku aby si sa k nemu isiel najest, dalsi za dalsiu. Vsetci vrieskaju, tlieskaju a vsade maju skoro to iste. Nikde nepredavaju alkohol, nakoniec si sadneme do cinskej restiky na pivo, ked sme si pytali velke, doniesli 0.33 za 25MAD. Smola.

Vecer sa vraciame na hostel

Tak nejako spontanne vznikol tento trip, respektive nestandardne zoskupenie ludi. No slovo dalo slovo, lacne letenky od ryanairu nemali konkurenciu, a tak sa veselo bookovalo. Do maroka sa da letiet ryanairom cez viacere europske mesta, Milano, Pariz, Brusel ci Gironu. Ja som najlepsi deal nasla cez Milano. Spiatocna letenka BTS-BGY(Milano Bergamo) stala 12 eur a BGY-RAK(Marrakech) 35 eur a TNG(Tangier)-BGY asi 10 eur. Ceny uplne smiesne.

Nakoniec som zohnala 3 chlapov, takze som vedela, ze o zabavu bude postarane. Kupila som si cestnu mapu a snazila naplanovat nejaku trasu. No povedzme si uprimne, prejst za 7dni cez 1200km, ktore boli povodne v plane a aj z toho nieco mat, uz druhy den potom ako sme sadli do auta sme pochopili, ze to nie je mozne. Sakra, mali sme si letenky kupit na 2tyzdne. Co uz..nabuduce.

V utorok som este isla do prace na pol dna, lietadlo islo az okolo 19tej, tak preco nie. Cely ten tyzden bolo v BA strasne teplo. Je prvy oktobrovy tyzden a padaju teplotne rekordy. A my ideme do Maroka, kde bude asi o 10 stupnov viac. Uz sa tesim na to peklo. Stretavame sa na letisku s matom a andrejom, firo klasicky meska, nakoniec dorazi aj on a moze sa ist. Checkin sa nekona, nasa batozina je dokladne zbalena v prirucnych ruksakoch, aby sme sa vyhli poplatkom za batozinu. Ked mas 4 letenky, to by bolo aj tych 80 a platit za ruksak viac ako za seba nepripada v uvahu. Pri kontrole vytlacenych leteniek stretavame kamosku letusku Petu, ktora nas rovno supne medzi priority boarding, ideme ako krali. A uz sedime v lietadle a ide sa smer Bergamo. Na letisku stravime noc, kedze lietadlo do Marrakesa ide az rano nieco po 6tej. Je asi 9 hodin vecer a rozmyslame, co s nacatym vecerom. Letisko je dost male, vyzera skor ako nejaka autobusova stanica. Je strasne teplo. Hned vedla letiska je nejake shopping centrum Polus kam rovno mierime. Vino, pivo? skoda, ze nic nie je chladene a tak sa musime uspokojit aj s teplym. Zakotvime na muriku medzi letiskom a Polusom, kde pojedame desiatu z domu, popijame a kecame. V nedalekych krikoch sme nasli flasu od dakeho slovenskeho alkoholu, asi sme tu neni prvi a urcite nie posledni. O chvilku je polnoc a tak pomaly ideme do budovy letiska, aby sme sa niekde ulozili na spanok. Hm, no urobili sme zasadnu chybu – prisli neskoro. Vsetky dobre fleky – tvrde sedadla su uz obsadene a aj vacsina lepsich flekov na zemi. My sme pocitali skor so zemou, doniesla som si aj alumatku aby mi netahalo na krize:) no kde si ju len tak rozlozim. Nasli sme nejake miesto pri zmenarni, vedla nejakeho chalana, ktory tam asi 3 hodiny telefonoval. Nejakym sposobom sa mi tusim aj podarilo zaspat.