Táto téma je dosť rozsiahla, dalo by sa písať o rôznych dobrovoľníckych prácach priamo počas cestovania, alebo aj aké sú možnosti lepších zárobkov na Slovensku, resp ako peniaze vedieť ušetriť. Aby ste článok dočítali do konca, tak vypichnem len tú Austráliu a schválne tam pridávam Rakúsko.

Nie je to úplne nereálne. Ale má to zopár úskalí, na ktorých to môže veľmi ľahko stroskotať. V Austrálii som pracovala v roku 2009 5 mesiacov, takže sa k tomu môžem zľahka vyjadriť. Odvtedy išlo všetko hore. Platy, nájom aj doprava.

A bola som tam na turistické víza a pracovala som tam na čierno, čo samozrejme nikomu neodporúčam, lebo keď na vás prídu, tak vás čaká okamžité vyhostenie a kopec problémov.

S hľadaním práce v Sydney je to asi ako všade inde. Záleží od schopností, dravosti, vašej schopnosti sa predať a od šťastia. Niekto si hľadá hocikde prácu 2 týždne, iný je prieberčivý a tak sedí aj rok na zadku. V Sydney aj v iných veľkých mestách je strašné kvantum prisťahovalcov z ázijských krajín. Berú lacnú prácu a idú aj pod cenu, za ktorú vy pracovať nechcete. Neoplatí sa hľadať prácu v ázijských reštauráciach ani v ničom podobnom pokiaľ neovládate mandarínčinu a nemáte dostatočne šikmé oči. Je to strata času, berú len svojich. Naopak, veľa reštaurácií, kaviarní, barov atď pozná Slovákov a ako sú ochotní makať, takže nás prijímajú radi.

• Počítaj však s tým, že ti to pár týždňov môže trvať. A vôbec sa ti nemusí podariť zohnať prácu na 5 dní v týždni a dostatočný zárobok. Veľa ľudí pracuje v jednom bare piatky a soboty a niečo iné robí cez týždeň, prípadne má ešte tretiu robotu.
• Pre predstavu hodinovej mzdy si pozri napríklad ponuku práce na gumtree. Spočítaj, koľko týždňov budeš musieť pracovať, aby si zarobil iba na ubytovanie, stravu, týždennú električenku a odložil na ďalšie cestovanie. Zdieľaná izba stojí okolo 150-200 AUD na týždeň. To je dôvod, prečo kopec mladých Nemcov, ktorí sú tam na working holiday žijú x mesiacov v hosteloch. Lebo je to lacnejšie.
• Ak sa ti podarí to spočítať, odrátaš úspory, ktoré si minul za prvé 2 týždne pobytu, kým si hľadal robotu, zistíš, že budeš potrebovať viac ako 3 mesačný pobyt. Ty máš však víza len na 3 mesiace. To znamená buď odletieť z krajiny na visa run, alebo predĺžiť víza (komplikovanejšie, nutnosť dokladovať peniaze na účte atď atď)

Ešte ostáva možnosť pracovať aj na Novom Zélande, kde máme oficiálne working holiday visa. Či sa dá zarobiť na nejaké nabaľovanie peňaženiek, to neviem, ale minimálne je to spôsob ako vidieť a precestovať túto úžasnú krajinu.

Čo však odporúčam z vlastnej skúsenosti, ako sa pomerne rýchlo a jednoducho dostať k obnosu peňazí je sezónna práca v Rakúsku. Ideálne v Alpách v hoteli, kde neplatíte ubytko, ani jedlo a muklujete o 106. Takže zarobíte celkom dosť na slovenské pomery aj bez špeciálnych znalostí a ušetríte väčšinu z toho. Chodia tam robiť aj Nemci, lebo sa tam zarába viac. Aby som teda bola konkrétna za 5,5 mesiaca som zarobila cca 9 000 €, plus cez 700 tringelty (tie som minula na jedlo, lebo hotelový repertoár sa po pár týždňoch nedal jesť) a 1500 vrátenie daní. Z toho sa dá cestovať dooosť dlho.

Články o hľadaní práce v Alpách a čo obnášala moja práca ale aj aká otročina to bola nájdete tu:

http://backpackeri.sk/category/rakusko-2/

Ak máš skúsenosť, alebo otázku, s ktorou sa chceš podeliť, napíš do komentára, alebo mi pošli mail.

1. vzťah k peniazom

Napriek tomu, že som nikdy peniaze nijako nerozhadzovala a vedela som, že peniaze si treba zarobiť od útleho mládí, nebola som naučená si ich šetriť. Fungovala som vždy spôsobom, že ak niečo chcem, našetrím si na to. Avšak nikdy to neboli také sumy, aby som na to šetrila rok, alebo dva, maximálne pár mesiacov. Práve naopak, išla som na dovolenku do južnej ameriky, kde som si letenky a vyššie položky zaplatila kreditkou, ktorú som až po návrate splácala.

Keď som sa vďaka vyššiemu príjmu rozhodla, že chcem investovať do cestovania po svete, musela som začať šetriť vopred a peniaze reálne odkladať. Aby som ich odkladala čo najviac, začala som si písať denník výdavkov. Po pár mesiacoch som videla, ktoré položky predstavujú koľko desiatok eur a neprinášajú žiadnu pridanú hodnotu, iba momentálne uspokojenie potrieb alebo lenivosti. Napríklad také vedenie účtu v dobe, kedy môžete mať účty aj zadarmo. Take away káva, drahý spoločenský život, pravidelné nakupovanie zbytočného oblečenia, mobilný paušál na nekonečné hovory, ktoré nemám šancu prevolať a iné mesačné poplatky. Keď si to spočítate za rok, môže to byť celkom slušná suma, za ktorú už v dnešnej dobe lacných leteniek môžete pekné 2-3 týždne niekde lowcost cestovať.

Takže som prestala míňať bez rozmyslu. V rovnakej nálade sa to nieslo aj počas samotnej cesty, kde tiež nie je problém si dopriať na drahé jedlo, ubytovanie alebo dopravu. Treba si však strážiť denný rozpočet, ktorý nepustí.

Zlom nastal po návrate domov, keď som bola nútená pokračovať v tomto režime. Našla som si „prácu snov“, ktorá bola slabo platená a prvá výplata mi meškala 2 mesiace a tie ďalšie sa niesli tiež v podobnom duchu. V tom čase som tiež rozbiehala vlastný projekt a nakúpila materiál za pár sto eur.

Tých pár mesiacov bolo vcelku zaťažkávajúca skúška životom. Kamaráti mi nadávali, či som normálna a že či som sa na cestách tak zmenila, že som ochotná pracovať zadarmo (výplata neprichádzala). Zatlačila som potom na pílu a veci sa trochu pohli.

Bývala som vtedy u rodičov, ale náklady na dopravu, stravu a zdravotné aj sociálne odvody som ako živnostník platiť samozrejme musela. Takže to bol šetriaci mód vyššieho levelu. Platiť, aj keď nie sú príjmy. Udržať sa v psychickej pohode a nepraštiť s tou „prácou snov“ za trest bolo dosť ťažké. Viem však, že keby ma takáto situácia zastihla pár rokov dozadu, asi by som to zvládala oveľa horšie.

2. too good to be true

Ako sa vraví, „znie to príliš dobre na to, aby to bola pravda“. Počas ciest sme zažili veľmi veľa takýchto momentov. Buď nám chceli predať niečo strašne úžasné za IBA pár peňazí, alebo nasľubovali hory doly tipu priamy transfer (rozumej prestup v hlavnom meste a ešte na hraniciach). Ale to sme vedeli z príručiek, že to tak je a máme to brať s rezervou. Tiež sa na to hodí príslovie: nie sme takí bohatí, aby sme kupovali lacné veci. Občas sa nájde letenka za pár € alebo naozaj nejaká akcia, ale v ázijskom svete, kde všetko funguje na základe dohody, to tak nefunguje. Tam funguje pravidlo „YOU’VE GOT WHAT YOU’VE PAID FOR“. Ak je niečo šialene lacné, tak za tým nečakaj žiadny luxus, služby ani to, že bude klíma v buse fungovať.

Toto by mal mať človek na pozore aj v iných oblastiach života. Pár krát som sa nechala takto nalákať pri pracovnom pohovore. Nasľubovali mi hory doly, ale realitu zistíte až neskôr. Všetko má aj svoje úskalia, moja chyba bola, že som sa neskúšala informovať skôr ako som niečo akceptovala. A možno som tie negatíva počuť vopred ani nechcela, lebo by som do toho nešla. Čo by bolo keby… Človek však získava skúsenosti až vtedy, keď nastanú.

3. urobiť niečo navyše má vysokú pridanú hodnotu

Niekedy stačí naozaj málo. Stačí urobiť viac, ako to, čo robí priemer. Stačí to robiť s väčším nasadením a nenechať sa odradiť. Byť aktívny.

Niekedy je však problém vedieť odlíšiť to, čo robí priemer a čo má byť to navyše. K tomu by som však povedala to, že ak robíte viac, tak určite nebude dlho trvať a budete v danej oblasti úspešný.

Chcete lepšie platenú prácu? tak ju začnite hľadať a nečakajte, že vám ju niekto ponúkne na základe toho, že máte vyplnený LinkedIn profil. Pošlite nie 5 CV, ale desiatky CV. V prípade zahraničia aj stovky CV. Musíte však mať čo ponúknuť. Ak nemáte, tak na tom pracujte. Existuje hromada online vzdelávacích kurzov na zvýšenie kvalifikácie.

Skúste miesto priemernej večere pre svojho milého každý týždeň navariť niečo špeciálne a bude vás nosiť na rukách. Pritom si poviete, že jedlo ako jedlo.

Skúste predtým, než si niečo kúpite a v niečom zaviažete, urobiť si predtým na internete prieskum. Zrazu prídete na to, že tak môžete ušetriť stovky € výberom vhodnejšieho produktu alebo výmenou predajcu alebo poskytovateľa služieb.

Pri cestovaní v lacných krajinách sa dá ušetriť tým, ak si lístky na dopravu vybavím sám. Miesto toho aby som to kúpil na recepcii hotela s províznym príplatkom si odkráčam na stanicu a kúpim priamo. Niekedy majú sprostredkovatelia aj výhodné balíčky. Aby som však vedel, čo je výhodné, musím si predtým spraviť nejaký prieskum – spravím teda niečo navyše.

4. dopyt vytvára ponuku

Nemáte s kým cestovať? Alebo hľadáte partnera do života? Alebo chcete prácu, kde nemáte žiadne skúsenosti? Vďaka internetu máte neobmedzené možnosti.

Keď som hľadala sparing partnera na cestovanie, prešla som XY inzerátov. Nikoho schopného som nenašla. Tak som miesto toho zverejnila svoju ponuku, kde ľudia odpisovali priamo na moju ponuku a tak som si vyberala ja. Ako si vybrať parťáka na cestovanie som spísala v článku.

Dlho som hľadala toho pravého. Vďaka cestovaniu som si uvedomila tie najdôležitejšie hodnoty a charakterové vlastnosti, ktoré od partnera požadujem a čo viem na oplátku ponúknuť ja. Začala som hľadať a našla som niekoho, kto mi sedí ako „riť na šerbel“. V tomto prípade to však bola skôr náhoda, ako cielený zásah do čierneho.

Po návrate som chcela pracovať v cestovnom ruchu. Lebo to bolo to, čo ma baví. Takých pracovných ponúk je na nete však ako šafranu. A väčšinou na ne reaguje stovky ľudí. Tak som rozposlala svoje CV do všetkých CK, ktoré som našla. Nemala som žiadnu prax v CK. Mohla som zaujať jedine špecifickou praxou z organizácie a plánovania a nacestovanými kilometrami. Vďaka tomu, že môj mail nikto neočakával, dostala som sa do komunikácie s asi 7 cestovkami. Jedna mi dokonca odpísala 2,5 roka po tom. V danom čase nikoho nehľadali, ale môj mail si odložili a ponúkli mi spoluprácu neskôr. Prečo sa však pracovať v cestovnom ruchu neoplatí by bolo na samostatný článok, takže ten nabudúce.

5. flexibilita

Tento pojem používa veľmi rád azda každý pri vypĺňaní pozitívnych vlastností v CV. Keď však príde na lámanie dreva, veci sa majú inak. Pekný príklad flexibility človeka je aj počas cestovania.

Keď chcete cestovať lacno po svete, flexibilita je pravidlo číslo jedna. Prispôsobujete sa stále cenám. Podľa toho volíte dopravu, ubytovanie, stravovanie a iné záležitosti. Na úkor kvality služieb cestujem dlhšiu dobu. A práve tie najhoršie služby si s úsmevom na tvári zapamätáte až do konca života.

Nočný presun vlakom znamená vyhnúť sa teplu, ale aj posteli a sprche. Zároveň ušetrím čas, peniaze za nocľah, ale ocitnem sa v meste o 4tej ráno.

6. všetkého veľa škodí a to čo trvá nonstop prestáva byť vzácne

Nonstop cestovanie ako aj nonstop spoločnosť s milovanou osobou môže viesť k úplne bežnej rutine. Počiatočnú extázu strieda po čase bežný jav. Občas sa stalo aj mne, že daný trip nedopadol úplne podľa predstáv a tak som sa aj tešila domov. Alebo minimálne na zmenu klímy bez komárov, 90% nej vlhkosti a všadeprítomnej špiny. Ale to nič nevypovedá o tom, že Indiu som si zamilovala a zajtra by som sa tam vrátila znova. Aby som z niečoho mala potešenie, potrebujem k tomu tie zmeny a výzvy. Mať možnosť z toho vypadnúť a opäť sa na to tešiť. Mať x mesiacov booknutú letenku a potom sa tešiť na deň D. Keď som si vyhradila rok výhradne na cestovanie, zopár leteniek mi aj prepadlo. Zmenili sa plány a keďže som mala cestovania koľko som chcela, nechala som to tak.

7. užívať si svoju vlastnú spoločnosť

Poznáte ľudí, ktorí nevedia byť sami? Nie sú v stave prejsť sa sám po parku, sadnúť na vlak a ísť niekam, ísť sám na obed, kúpiť si letenku a vyraziť niekam sám. Niektorí zájdu tak ďaleko, že majú nejaký vzťah, len aby neboli sami.

Chcieť byť sama ma donútili open space kancelárie v bývalých prácach. Celý deň tam okrem čumenia do monitora absorbujete informácie, ktoré počujete a vôbec sa vás netýkaju. Záleží od kolektívu a hustoty osadenia. Na obedy som chodila sama, aby som mala aspoň tú hodinu kľud.

Absolvovala som veľa akcií s rôznymi ľuďmi od lyžovačiek, roadtripov, predĺžených eurovíkendov po backpackerské tripy. Nikto nie je dokonalý a s málokým si sadnete na 100 % bez toho, aby vás po pár dňoch niečo iritovalo. Ak je však v skupine viac ľudí, aspoň predídete ponorke. 4 ľudia je podľa mňa už veľa.

Tak som veľakrát miesto užívania si daného tripu počúvala niekoho sťažnosti, zabíjala nejaké šváby (lebo veď nebola som jediná, čo chcela ísť lowcost), prípadne hľadala nejakú lepšiu reštiku lebo niekto mal problém s miestnym jedlom, apd.

Nakoniec som došla k tomu, že sa mi už nechcelo nikomu sa prispôsobovať a chcela som si to vyskúšať sama. Výsledok: perfektná akcia, stretnutie nových ľudí, pokecanie v inom jazyku než slovenskom a čo bolo hlavné – nabrala som tak kopec sebavedomia. Nikto ma v ničom neobmedzoval, volila som služby v cenových kategóriach, ktoré som nikomu nemusela obhajovať, prečo práve takto. Prišla som do štádia, že radšej sama, ako v zlej spoločnosti. (Pre vysvetlenie, prečo som potom hľadala spolucestujúcich na tú dlhú cestu, lebo myšlienka „viac hláv, viac rozumu“ resp. lepšia dobrá spoločnosť, ako žiadna vo mne bola stále živá. )

Myslím, že zoznam by mohol byť ešte oveľa dlhší.

Čo vnímate ako významné, čo dalo cestovanie vám? Píšte do komentov.

]]> https://backpackeri.sk/co-mi-dalo-cestovanie/feed/ 0 https://backpackeri.sk/chcela-som-mat-vlastnu-cestovku/ https://backpackeri.sk/chcela-som-mat-vlastnu-cestovku/#comments Wed, 19 Aug 2015 16:15:42 +0000 http://backpackeri.sk/?p=5940 Pokračovať v čítaní: Chcela som mať vlastnú cestovku, nie cestovať]]> Možno ste si všimli to, že sa snažím nájsť nejakých ľudí na trip do Nepálu. Je to jedna v súčasnosti z dvoch organizovaných akcií, ktoré robím aj pre cudzích ľudí. Napísala mi Soňa, ktorá mala zopár otázok a keďže nie je jediná, ktorá sa zaujíma ani nie tak o samotné tripy, ale aj o moje fungovanie z hľadiska živobytia vs. cestovania, rozhodla som sa o tom napísať článok formou „rozhovoru“.

S: Ahoj Jani, prosím ťa mohla by si mi povedať ako to vlastne funguje? Ja som len dnes objavila tvoju stránku, pozerala som recenzie, vyzerajú úžasne super
J: Ďakujem, no ono to nefunguje úplne tak priamočiaro a jednoducho, ako to na prvý pohľad možno vyzerá. Takže ti to skúsim v skratke vysvetliť. Ja cestujem do vzdialenejších destinácií zhruba posledných 7 rokov. Vždy som všetko organizovala, nie že by sa mi chcelo, ale preto, že sa nikdy nikto ničoho dobrovoľne nechytil. Takže o recenzie som poprosila známych, ktorí v tom čase boli na akciách so mnou, neboli to vtedy klienti. Dala som to na stránku, aby ani cudzí ľudia nemali obavy so mnou niekam ísť.

Mala som víziu organizovať niečo aj pre cudzích, proste som zistila, že mňa samotný ten proces organizovania niečoho naozaj strašne baví. To, do čoho sa väčšina ľudí musí nútiť, alebo to radšej nechajú na niekoho iného. A keďže väčšina mojich známych do exotiky nechodí, tak som si povedala, že musím rozšíriť okruh ľudí. Vyskúšam, uvidím, chcela som si založiť vlastnú cestovku a robiť to so všetkou byrokraciou, ktorú to nutne obnáša. Od začiatku mi ale bolo jasné, že by mi skôr vyhovovalo niečo ako „poradca cestovateľa“. Lenže niečo také zatiaľ nie je zaužívané, aj poradcovia žijú nakoniec iba z provízií od hotelov a iných poskytovateľov služieb. Pokiaľ človeku nepredáte niečo hmotné, ale iba „balíček know-how“ (ktoré ste pracne nazbierali a zaň aj zaplatili) na to, aby si z dovolenky odniesol iba to naj, tak má pocit, že na ňom ryžujete.

Tak som vyskúšala Nepál v apríli 2015, kedy presne bolo zemetrasenie a tak sa to muselo odložiť. Skončili sme ako sme najlepšie mohli. Nikam sme nevycestovali, nikto z klientov nemusel čeliť tej situácií priamo na mieste. Flydubai nám ponúkol zdarma prebookovanie, alebo výmenu za voucher. Niektorým som rovno prebookovala lety na oktober, niektorí si vypýtali voucher. Robila som to za náklady (letenka+ubytovanie a nejaká doprava). Žiadny zisk, tobôž odmena za hodiny zabitého času vypisovaním mailov ľuďom, sedením pri pc, potom hľadanie náhradného termínu, vypisovaním či idú/nejdú. Vždy sa snažím nájsť riešenie tak, aby vyhovovalo každému. Len väčšinou si toho naložím viac, ako som schopná odniesť. Resp. človek dopredu nepočíta so všetkými katastrofami, ktoré môžu nastať. Lebo keby počítal, tak by radšej nikam nešiel a čakal predsa doma na smrť.

Cestovka by vám v danej situácií dala náhradný termín a ak by ste sa nemohli zúčastniť, je to iba váš problém. Ja som ľuďom vrátila peniaze a teraz sa snažím nájsť náhradníkov za tie letenky (vouchery), aby sa im vrátili peniaze aj za lety a neprepadlo to. Vypisujem si s Flydubai, lebo stále od nich niečo potrebujem (nie ja osobne, ale situácia si to vyžaduje). Vlastne už polroka mi ten Nepál leží v žalúdku. A to iba kvôli jednej dotyčnej, ktorá tam strašne chcela ísť a že nech to zorganizujem. Ja som sa teda na to podujala, začala som zháňať ďalších. Samozrejme dotyčná to zrušila, lebo jej sponzor, ktorý to mal platiť z toho vycúval. Akurát, že ja som už mala nalomených ďalších ľudí a keď niečo začnem, tak proste necúvam. Takže prvý trip sa skončil zemetrasením.

Ďalší trip Azory sa skončil síce lepšie, ale jednej klientke počas toho pobytu zomrela mama v Bratislave, takže museli odletieť predčasne domov. Boli sme malá skupinka, čiže sa to dotkne v podstate všetkých. Čiže ďalšia katastrofa. Takže som zvedavá, čo ma čaká v tom Nepále verzia – druhý pokus.

Takže áno zistila som, že toto pre mňa nie je. Proste nemám na to nervy. Asi by mi po čase preplo. Vedela som, že to bude náročné, ale aby z toho človek niečo mal a mohol z toho aj žiť, musela by som robiť zájazdy každý mesiac, s vyššou cenou a to by som už asi neustála. A ako cestovka máš ceny ešte vyššie, lebo máš vyššie náklady. Ľudia chcú však lowcost cenu, ale požadujú služby Bubo, česť výnimkám. Nemajú veľmi šajnu o tom, čo kde koľko stojí. Každého by som poslala na školenie niekam do Indie nech každý vidí ako funguje princíp „You’ll get what you’ve paid for“. Chceš izbu za euro, dovedú ťa do kutice, ktorá tomu zodpovedá. Klient si neuvedomuje, že aj keby išiel sám, prípadne vo dvojici, vyjde ho to minimálne toľko, ak nie viac, ako skupinová cena s full organizáciou odo mňa. Skupina sa rozráta do auta, na benzín, do domu, na taxík, atď.. A jednotlivcovi odpadá robota so zháňaním spolucestujúcich, čo sú ďalšie zabité hodiny. Dáš klientovi zľavu, lebo potrebuješ zaplniť posledné miesto v aute a posteľ na ubytku, cena letenky medzitým stúpne. Ale ja už som cenu vyslovila, takže prípadné straty znášam ja. Takže nakoniec ide aj klient za náklady a vy z neho máte iba v konečnom výsledku menšiu stratu. Ale on je klient a ja mám proste zase raz smolu.

A to nevravím o zodpovednosti, ktorú som si viacmenej naložila tiež iba z vlastnej blbosti. Mali sme kúpené Ryanair letenky s prestupom v Londýne. Každý, kto občas lieta Ryanom vie, že každá letenka je samostatná a keď má prvý let meškanie a nestihnete ďalší, máte smolu. Čo myslíte, kto by to asi zaplatil. No klient zrejme nie. Ja som bola organizátor a kupovala som aj všetky letenky. Ryanair posunul jeden let na ceste domov, na prestup v Londýne sme mali hodinu. Takže som sa modlila, aby sme nemali meškanie. A našťastie som si mohla povedať, že kebyže sa stane čokoľvek, tie prachy na vykrytie svojej naivnej blbosti na účte mám. Bolo by to drahé ponaučenie kupovať letenky s odletom na zajtra.

Takže ak sa chcete do niečoho podobného púšťať, buď si to zmluvne s klientom ošetrite, alebo budete mať dobrý adrenalín. Alebo to treba brať menej vážne, viac anarchisticky tým štýlom „you’ll get what you’ve paid for“. Ja beriem veci moc seriózne. Tiež si uvedomujem, že nie som ten typický guide z cestovky, napriek tomu, že mám na to preukaz. Neovládam históriu, architektonické slohy ani nič podobné ako Bubo sprievodcovia. Som človek, parťák, môžeme sa baviť o lacných letenkách, transferoch z letiska, trekových botách, ryži byriani, ako sa zbaliť do malého ruksaku na cestu neurčitú, indických vlakoch, prenájmoch auta, japonských horách, pláži v Bangladéši, poviem im kopec historiek z ciest a pošlem ich tam kľudne aj na vlastnú päsť, ale nechce sa mi s nimi chlastať do polnoci a ráno o 6.30 tých druhých vítať na raňajkách. Od toho sú tie Bubo all-inclusive zájazdy s 3-násobnou cenou, kde si za tieto služby zaplatia a aj sprievodcovia dostanú za to zaplatené.

Nepál mi tam teda zostal, letenky sú kúpené, ľuďia čo mi ostali sa tešia, ja s nimi, lebo tú krajinu milujem. Takže ešte idem do toho, bude tam pár mojich známych, nejakí ďalší nekonfliktní, budeme viacmenej iba na treku a v Káthmandu a Pokhare, čo nie je tak psychicky náročné ako poznávačka s neustálym presúvaním sa. Verím, že to bude fajn, vlastne mi nič iné neostáva

S: Annapurnu určite chcem, ale momentálne ma láka Ázia – ako Kambodža a okolie, prípadne Indonézia atd …len rada by som mala viac info prípadne nejaký termín, že by som vedela, že s tým môžem rátať alebo či si mám skúšať hľadať niekoho na fórach… pretože tiež nemôžem byť nezamestnaná do nekonečna – peniaze sa raz minú a ja by som ich rada minula na cestovanie
J: Áno a presne to je ten problém pri organizovaní niečoho s niekým ďalším. Neviem či si to zažila, ale toto je problém číslo jedna. „Aby som vedela, že s tým môžem rátať“. Pokiaľ si niekto nekúpi letenku, tak vedz, že s ním rátať nemôžeš A pri takejto organizovanej skupinovke kupovať letenky nemá zmysel kým vás nie je toľko, aby sa ti oplatilo s tou skupinou vôbec ísť. Takže kým ty nazbieraš 5-6 ľudí, tak 2-3 si to medzičasom rozmyslia lebo zatiaľ prachy minú, niekto ich niekde zavolá a blablabla. Letenky medzičasom pôjdu hore, takže komunikuješ stále dokolečka, či sú s tým okey atď. Ľudia majú kopec výhovoriek a je jedno či sú to tvoji kamoši, alebo cudzí, proste skutek utek. Napíšu inzerát na fórum v nejakej strašnej eufórií a kým príde na realizáciu, googlenie, vybavovanie, tak väčšinou ich tá eufória opustí. A ten kto chce naozaj niečo zrealizovať, tak to vie spraviť aj sám. Česť výnimkám, ktorí keď niečo povedia, tak to aj platí, ale chýba im ten parťák. Nebudeme si klamať, je to náročný proces spoznať niekoho takého, kto má nejaké vyčlenené peniaze, čas a nejde ťa z neho poraziť za 2 dni

S: Ak nebudem priveľmi osobná, tvoja pracovná náplň je cestovanie a sprevádzanie alebo máš popritom aj niečo iné a toto máš kvázi ako hobby a termíny vypisuješ podľa toho, ako ti to vyhovuje aj v rámci tvojej mimocestovateľskej práce?
J: Moja pracovná náplň je momentálne to, že sa snažím budovať vlastnú značku merino oblečka na cestovanie a turistiku http://frogywear.com a popri tom upratujem baráky zazobaným zaneprázdneným ľuďom, ktorých je pri Bratislave požehnane. Upratovanie ma baví a fyzická práca je fajn na prečistenie hlavy, samozrejme všetko s mierou, preto je fajn to kombinovať s niečím iným. Po návrate z Álp na konci apríla som si nechala pár mesiacov na utrasenie priorít a ďalšieho smerovania. Akurát že som zistila, že keď chcem mať vlastný business a stálych klientov napr. na tie baráky, nemôžem si 4x za rok odísť na dvojtýždňový zájazd, z ktorého mám kopec stresu, plánujem a zháňam ľudí minimálne 2 mesiace vopred.

Takisto objednávky na merino treba vybavovať okamžite, keď som týždeň mimo, mám stres z ušlých klientov, ktorí chcú mať všetko o 2 dni. Nemám na to už kapacitu. Robím si všetko sama, som všestranný človek, čiže ušetrím na veľa veciach, ale nedá sa to robiť v x odlišných oblastiach naraz. Potom človek robí 10 vecí a žiadnu poriadne. Tak si treba určiť priority. Potom si človek radšej spraví aktívnu dovolenku s niekým, koho má overeného ako spolucestujúceho a kam nepôjde pracovať.

S: Ja tiež stále rozmýšľam ako zarábať cestovaním, aj keď ja by som to skôr asi robila tak z času na čas, asi nie vyslovene ze byť 10 mesiacov z roka preč, ale zas človek nikdy nevie.
J: Možno som trochu pesimista, ale podľa mňa „zarábať cestovaním“ sa v skutočnosti nedá. Ak ideš ako guide, tak tam makáš, pracuješ, si tam pre tých ľudí nonstop. Vidíš síce miesta, ale z iného uhlu a cestovanie to teda nie je. Musíš mať nervy z ocele, lebo práca s ľuďmi je najhoršia. Je iné s nimi komunikovať po telefóne (čo tiež vie byť frustrujúce) a oveľa horšie je ísť niekam do podmienok tretieho sveta, kde ťa prekvapí aj najlepší kamarát, a nie v pozitívnom svetle :)) Obdivujem všetkých sprievodcov, ktorí sú nadupaní informáciami, zvládajú organizáciu a ešte sú aj nad vecou pri idiotoch, ktorí sa na zájazde vždy nejakí nájdu.

A ak si nejaký travel blogger, tak zase robíš kopec vecí, ktoré sú tiež na míle vzdialené cestovaniu – vypisovanie mailov, administratíva, trávenie času pri pc, presúvanie sa, musieť absolvovať milión atrakcií, z čoho sa človek tiež prežere asi ako všetkého, čoho má neobmedzené množstvo. Odporúčam ale každému, ktorý po niečom túži, začnite to robiť čo najskôr. Pustite sa do toho. Možno nakoniec zistíte, že idea a realita sú dve rôzne veci a vy to vlastne robiť nechcete. Veľakrát práve malé detaily zavážia a dostatočne vás od niečoho odradia. Vždy je však lepšie prísť na to hneď, ako roky sa na niečo pripravovať, šetriť a potom zistiť, že to bola iba strata času.

S: Dúfam, že som ťa neodstrašila toľkými otázkami, len som totálne excited, že som našla túto stránku, tak teda čakám, že či to bude niečo na ten štýl ako som si predstavila
J: Takže som ťa asi sklamala hehe Vieš ako, sklamania pramenia práve z tých očakávaní. Veľa ľudí ide niekam na dovolenku s dákymi predstavami, ktoré si vykonštruujú na základe niečoho a svojho zmýšľania. A realita je inde a potom sú sklamaní a nadávajú. Pokiaľ idú na vlastnú pasť, nadávajú si medzi sebou, ale pokiaľ im to organizuje niekto iný, ešte ti dajú vyžrať, že si za to zaplatili a že on tým lacným vlakom nepôjde, lebo si predstavoval niečo iné. Takže tak. Je to sranda, ale iba do určitej miery. Držím palce na cestách aj v živote. Prípadne ak chceš, môžeme dať niekedy dáke stretko v BA, rada sa stretnem takto s ľuďmi s podobným zmýšľaním a pokecám. Vďaka blogu som spoznala už kopec super ľudí, takže o dôvod naviac, začať písať blog.

Takže, kto chce ísť so mnou do toho Nepálu, bude to zrejme druhá a posledná akcia tohoto druhu. Alebo aspoň odkúpiť 2 x voucher na lety Flydubai v hodnote 510 eur, za cenu 480 eur (ušetríš 30 eur a ja si budem dopisovať s Flydubai, aby zmenili meno a po tých všetkých mailoch ma už asi aj zaradia na blacklist klientov.

1. otázky k letenkám:
Kedy mám kúpiť letenku?
Kde mám hľadať letenky?
Koľko stojí letenka tam a tam?
Ktoré aerolinky odporúčate do hornej dolnej?
Hľadám lacnú letenku do Španielska, kde mám hľadať?

Ceny leteniek sú veľmi variabilné. Zatiaľ, čo letenky na mimo sezónu netreba riešiť v tak veľkom predstihu, letenky na sezónu je fajn kúpiť asap, keď je cena dobrá. Kde hľadať letenky? Nuž, nie je letenka ako letenka. Kde hľadáte topánky? Keď chcem turistické, nepôjdem do obchodu, kde majú iba spoločenskú obuv. Takisto značkové čižmy nebudem kupovať medzi papučami v hypermarkete. Takže kým nepoviete, kam a kedy chcete letieť, nikto vám konkrétne neodpovie. Koľko stojí letenka? No tie čižmy budú v lete asi lacnejšie ako pred vianocami. V jednom obchode budú stáť tie isté menej ako v druhom. Ale kým nepoviete, aké čižmy chcete, nikto vám neporadí. Ktoré aerolinky? Hádam nečakáte, že vám niekto bude menovať 10 aeroliniek, ktoré do danej destinácie lietajú. Nikto nemá vešteckú guľu, aby vedel, či je nejaká akcia v dátume, kým ho nevyslovíte. Hľadám letenky do Španielska – najlacnejšie. Super. Ja hľadám tie čižmy, tiež chcem najlacnejšie. Prídem do obchodu: Dobrý deň, aké máte najlacnejšie čižmy? Predavačka mi niečo ponúkne, je to jej práca. Človek položí otázku, že chce lacnú letenku a čaká toľko isto ponúk, avšak zadarmo, za cenu vášho zabitého času. A nakoniec vám ešte povie, že veď on chcel letieť z Mníchova  a nie z Viedne a že vie, čo tam lieta, len hľadal nejakú lacnejšiu stránku. A vlastne nechcel ísť s 2 prestupmi, takže berie radšej tú drahšiu alternatívu..

Ľudia začali nadávať, že niektorí sú neochotní a že o čom je také fórum/skupina, keď každý začiatočníkov posiela najprv na google. Nie je to neochota, avšak každý sme boli kedysi nováčik. A facebookové skupiny a fóra, kde bol každý zcestovaný, vtedy neexistovali. Každý sme si pracne hľadali informácie sami. A keď sme položili otázku, vedeli sme aspoň základy dostupné na internete. Dnes je doba iná, cestovanie a prístup k informáciam sa oveľa zjednodušil. Až tak, že minimálne polovicu vecí si každý vie nájsť sám za pár minút na googli. Ani to však niekomu nestačí. Potrebuje to isté počuť od niekoho osobne. Ľudia dávajú otázky bez toho, aby strávili pol hodinu základnou prípravou a chcú všetko od A po Z naservírované na tanieri a zadarmo.

2. koľko peňazí budem potrebovať?
Odpoveď znie: 0 až 10 000 €. Prečo niektorí cestujú s budgetom 2 €/deň a niektorí s 200 €/deň?
No lebo tí ultralowcost viac nemajú a tí posh-travelleri zase na ničom nešetria. A kto má vešteckú guľu na to, aby uhádol, do akej kategórie spadáte vy? Predtým, ako položím túto otázku, by som mal špecifikovať – čo budem v danej krajine robiť (pamiatky so vstupným, poflakovanie sa mestom, turistika v horách, chodiť po baroch, absolvujem miestne tours), ako veľmi sa presúvať, forma stravovania, forma ubytovania, atď..

Problém však neraz spočíva v tom, že človek, ktorý položí otázku veľakrát zatiaľ netuší, čo bude v danej krajine robiť, lebo netuší, čo daná krajina ponúka, ako a za koľko sa môže stravovať, kde a za koľko ubytovať. Netuší, čo všetko sa v danej krajine dá vidieť a tak nevie, koľko sa bude musieť presúvať. Je to taký zamotaný kolotoč. Predtým, ako z dotyčného vydolujete, na aký budget sa cíti, musíte mu vlastne ponúknuť všetko, čo by ho teoreticky mohlo zaujímať. Ideálne ak mu spravíte výcuc z guidebooku a on si niečo vyberie. Ak ho pošlete do cestovnej kancelárie, tak sa chudáčik cíti ešte urazený, že mu nechcete pomôcť. 3. prosím vás, máte niekto skúsenosť s hornou dolnou? príp. otázka, kto žije v hornej dolnej, potreboval by som poradiť.
No skúsenosti s niečím určite niekto má. Otázka však je, aké? Opäť strašne nedomyslená otázka. Tieto otázky väčšinou ostávajú nezodpovedané, nakoľko je málo ľudí ochotných dolovať z dotyčného, čo vlastne potrebuje.
Žije niekto v hornej dolnej? Napíšte radšej rovno, čo potrebujete. Na to aby vám niekto poradil, nemusí nutne niekde žiť. Zároveň, ten čo niekde žije sa nemusel nutne stretnúť s danou situáciou, v ktorej potrebujete poradiť. Píšte konkrétne otázky, dostanete konkrétne odpovede.

4. prosím vás, kto bol v hornej dolnej, potrebujem tipy, triky a rady.
Tak vám teda poradím, otvorte si ten Google, otvorte si wikipediu, wikitravel, hocičo. Otvorte si oči a čítajte. A keď budete mať prečítané, potom môžete pokladať otázky k tomu, čo vám nebolo jasné. A hlavne, budete mať o tom šajnu a nebudete dávať stupídne otázky Peace.

Ja neviem, je toto iba môj pocit? Prečo keď prídem na Lonely planet fórum, nájdem presne to, čo hľadám a tak nemusím ani len zakladať danú tému. Ľudia dávajú konkrétne otázky a dostanú aj konkrétne odpovede, ktoré využijú aj ďalší.

Kopec rád na cesty a cestopisy: http://dobrodruh.sk

Každého druhého asi napadlo, že som si išla zarobiť, aby som potom mohla cestovať, čo iné.. ale toto som už spravila v 2013 a bola to once in a lifetime experience.

Once in a lifetime..a presne o to ide. Dať výpoveď a ísť cestovať. Kto to spravil raz, má zážitok a túto skúsenosť do konca života. Tackať sa po uliciach niekde v ázií a vedieť, že nič nemusím. Keď mi predtým niekto povedal, že cestoval pol roka v kuse, bolo to pre mňa wau! niečo nereálne. No vyskúšala som si to, ide to, dá sa to. Nepredala som kvôli tomu obličku, ani som neskončila na trhu s bielym mäsom. Blbé však je, že toto wau zažijete iba raz v živote, práve preto je tá prvá cesta veľmi výnimočná a presne tá „once in a lifetime“. Niekto, kto takto cestuje permanente to už tiež nevníma ako wau, ale ako svoj životný štýl. Takže áno, možno niekto by zbalil ruksak a išiel opäť het, prípadne nič nerobil a len tak sa poflakoval (aj to mi už bolo poradené). Bezcielne cestovanie ma však už nenadchýna, svoju domovinu mám rada a „wau“ efekt mám už za sebou. Navyše rada pracujem, problém je len v tom, že nemám rada stereotyp. Neznášam nudu, aj keď je dobre platená. Nikto nikdy ma nedokázal tak motivovať, aby som v dákej práci ostala dlhšie ako 2 roky, aj to väčšinou ten druhý rok som už mala „zbalené“. Na druhej strane, skúseností a nápadov všeho druhu mám, takže moja ďalšia životná výzva je mať vlastný business. A ešte k tomu na Slovensku. A keď sa mi podarí neskrachovať a robiť to, čo ma baví, potom si poviem WAU.

Takže áno, priznávam. Názov domény backpackeri.sk som nevybrala najšťastnejšie. Je príliš úzko zameraný. Nevadí. Cestovať sa dá na budget, prípadne môžeme cestovať aj za vlastnými snami. Ono, ani ten stroskotaný Nepál (a česť pamiatke zosnulým), ktorý sme presunuli na október, nebol môj cestovateľský plán. Oslovila ma jedna dvojica, či sa tam nechystám..a zrazu nás bolo 8. No ale nechcem sa rozpisovať, to bude na ďalší post.

Predtým, ako budem konkrétnejšia, by som vám chcela povedať toto:

Nech sa rozhodnete robiť čokoľvek iné, čo robí väčšina okolo vás, počítajte s tým, že vás budú kritizovať. Vždy budú aj neprajníci, čo vám budú písať facebooky a komentáre. Zbožňujem internetové diskusie. Najväčšia chyba je už len zúčastniť sa. Nenechajte sa znechutiť, berte to ako súčasť hry. Nemôže vás mať rád každý, pokiaľ máte viac priaznivcov ako tých hejterov, je to stále výhra. Všetci sú najväčší odborníci na všetko, pokiaľ sa nejedná o nich. Či už sa jedná o cestovanie, alebo aj podnikanie. Najviac rád vždy dostanem od tých, čo boli najďalej niekde v Taliansku. Všetci majú zrazu skúsenosti vo všetkom a všetci vedia, čo všetko nebude fungovať a prečo to nikto nekúpi. Len potom o týždeň, mesiac, rok alebo dva je zrazu na trhu niekto a niečo, čo by predsa v živote nemohlo fungovať a kto by to kúpil? Alebo, a čo je ešte bizarnejšie, na trhu je kopec vecí, ktoré sú úplne useless, ale idú na dračku. Takže nie ČO, ale AKO. Samozrejme nemám v pláne predávať nejaké bullshity, aby ma niekto zle nepochopil..

Takže ak máte za sebou už zopár neúspechov, ste vždy bližšie k úspechu ako ten, čo zatiaľ iba „vie všetko a aj to, prečo to nikto nekúpi“ a tak pre istotu ani nezačal. Každá vaša prehra a krok späť je v konečnom dôsledku iba krok vpred, narozdiel od toho, čo len sedí na jednom mieste a kritizuje.

Okrem nejakých cesto postov vám tu občas prinesiem aj niečo zo zákulisia, čo v konečnom dôsledku bude priamo alebo nepriamo súvisieť aj s týmto blogom. Neprajníci sa teda môžu tešiť, nakoľko počítam aj s tým, že veľa vecí nepôjde podľa plánu, haha.

Taktiež sa nebojím tu prezentovať nejaké nápady a nebojím sa, že by mi niekto niečo ukradol. Prečo? Lebo nápadov má každý plnú prdel. 90% z nich však nikto ani len nezačne realizovať, lebo je to príliš veľa práce na veľa strán. A tí čo ma sledujú pozornejšie, alebo si trochu aj domysleli, tak už asi aj vedia, minimálne niektorý z tých mojich projektov – je toho viac. Aha a aby som nezabudla, na niektoré z nich som už dostala aj feedback: „toto u nás nepôjde“ – na to sa teším úprimne najviac. Pred 2 dňami som mala jedno stretnutie ohľadom spolupráce s jednou cestovkou, no po úvahách som to radšej odmietla. Žralo by mi to príliš veľa času na úkor tých mojich vecí a ani by som nerobila presne to, čo chcem, takže by to po čase skončilo opäť demotivačne. Ušetrila som teda obe strany.

Zajtra, resp dnes ideme na Slovatrip vol.1, čo je však tiež iba súčasť jedného projektu. V budúcnosti budete cestovať hlavne VY a ja len tak sporadicky. Tak uvidíme ako to pôjde, ostaňte naladení.

ahoj Jani,
čítala som tvoj článok Prečo vyraziť na cestu okolo sveta, vďaka za to, pre mňa teraz veľmi aktuálna téma, lebo som dala výpoveď v práci a presne takéto niečo zvažujem. Len mám takú dilemu, doteraz som bola zvyknutá cestovať iba vo dvojici s kamoškou, také mesačné výlety raz do roka…

kamoška má frajera a nechce ísť a ja práve mám chuť íst aj na neurčito dlho, len neviem ci je to zvládnuteľné aj pre holku samu…pýtam sa preto, či máš vlastnú skúsenosť cestovať sama, alebo s ľuďmi? …mne príde fajn cestovať s niekým, len horšie to je, keď človek nemá toho parťáka a má veľkú túžbu ísť..tak preto zvažujem ísť aj osamote…alebo prípadne, či vieš o nejakých možnostiach kde, ako nájsť ďalšieho súpútníka

vďaka, Lucia.

Ahoj Lucia,
ďakujem za mail a gratulujem k takému odvážnemu činu, ako je dať výpoveď v práci. Oslobodzujúci pocit, že?
Ale k veci. Pýtaš sa, či je to zvládnuteľné pre samotnú ženu. Myslíš z hľadiska bezpečnosti? Vzhľadom na to, že si neuviedla, do akých krajín by si rada zavítala, budem odpovedať skôr všeobecne. Siahodlhé romány som popísala v info o bezpečnosti. Čo sa týka ľudí samotných, ak sa človek riadi nejakou prirodzenou opatrnosťou, dodržiava dresscode v krajinách, kde by v zlom oblečení mohol provokovať (napr. v Indii najlepšie zapadneš, keď si kúpiš tie ich šaty, hocikde na ulici za pár šupiek. Ženy chodia veľmi pestrofarebne oblečené, takže farbám sa medze nekladú). Veľa teda záleží od toho kam pôjdeš. V krajinách, kde je kopec turistov s batohmi (napr. JV ázia, južná/stredná amerika)  ľahko zapadneš a nemáš problém stretnúť ďalších ľudí, ktorí idú tvojim smerom, prípadne ťa inšpirujú kam ísť a môžeš sa k nim pridať. Kopec ľudí cestuje sám a má presne také isté pohnútky ako ty, chce sa zoznámiť s ďalšími. Najlepšie miesta na zoznámenie sú hostely alebo guesthousy. Je to iné ako cestovať s niekým koho dlho poznáš, ale ak si na cestách dlhšie, aspoň s danou osobou netrpíš ponorkovou chorobou. Keď si sama, tak ty rozhoduješ o tom, či ideš s niekým ďalším, alebo si chceš pár dní oddýchnuť a ísť iba sama. Počas svojich potuliek som, resp. sme stretli kopec jedincov, čo cestovali sami, a prekvapivo, väčšina z nich boli mladé ženy.

Akú mám skúsenosť? Aj takú aj takú. Asi 3 roky dozadu, keď som sa rozhodla, že si našetrím prachy, odídem z roboty a pôjdem na tú „cestu okolo sveta“, z ktorej bola nakoniec iba cesta cez pol sveta, ale to je už teraz úplne jedno, som tiež mala ten istý problém. Vedela som, že to chcem, no ísť sama ma ani nenapadlo. Tak som si dala inzerát do cestozoznamky. Výberové kolo bolo naozaj vtipné. Najprv sa mi prihlásil nejaký čech, ktorý tvrdil, že má o 10 rokov menej, lebo sa tak „cítil“. Potom som si vymenila zopár mailov ešte s nejakými exotmi, ktori to však nemysleli moc vážne, resp. mali iné predstavy ako ja. Jeden mal vo vrecku možno pár sto eur a chcel ísť ako crew zo Španielska do južnej ameriky, tam stopovať gauchov na koňoch..

No ale nakoniec som zohnala jednu super parťáčku, ktorá síce išla medzičasom na working holiday do kanady, ale že potom by sme to zrealizovali. Medzičasom sa mi ozvala aj stará známa, že by sa pridala aspoň na pár mesiacov na začiatok cesty. Vždy chcela ísť do Indie. Asi 3 mesiace pred plánovaným odchodom sa teda spolucestujúca č.1 vrátila z kanady, dali sme si druhé stretko v živote, pár dní na to som chcela ísť kupovať letenky a mať nejakú istotu. Ona bola nejaká zaneprázdnená, neodpisovala na maily (no to je u nej klasika, nič viac, nič menej, ale vtedy sme sa nepoznali, nevedela som čo čakať). Bola som vcelku v strese, čo sa deje. Niečo, o čom som snívala asi rok a pol bolo zrazu celé v oblakoch. Tak som sa naštvala a kúpila si letenku sama. Nechcela som, aby môj osud  – moje šťastie,  bolo závislé od niekoho ďalšieho. Celý ten čas som nechcela ísť sama, ale ku koncu už som mala veci tak premyslené a naplánované a bola som tak nažhavená, že mi to bolo úplne jedno. Mám letenku, idem nech sa deje čokoľvek. Samozrejme nakoniec si letenku kúpili obe tie ženské, takže sme boli tri, neskôr sa pridala ešte jedna, a nejaké 2 mesiace sme cestovali zase len dve. O tom ako nájsť parťáka a že je dôležité ujasniť si vopred hlavne budget, stupeň komfortu a či sa bude ležať na pláži, behať po horách, po pamiatkách, alebo mix všetkého, prikladám článok tu.

Možno nájdeš také super osoby ako ja, každopádne treba byť pripravený na všetko, napr. aj na to, že aj keď spolu vycestujete, po pár dňoch si budete liezť na nervy a rozdelíte sa. Taký je život. Ale vieš ako, keď ti niekto lezie na nervy, nakoniec zistíš, že si radšej sama a permanentnú spoločnosť už hľadať nebudeš. Ako partia sa mne osvedčilo to číslo 3. Vyhneš sa ponorke a je viac zábavy. Ale aj menej sa socializuješ s miestnymi. Alebo si môžeš podohadovať ľudí iba na dané krajiny jednotlivo. Nie každý má čas x mesiacov vkuse cestovať. Toto sa mi však vôbec neosvedčilo, nakoľko človek čo cestuje vkuse má inak nastavený budget a nepotrebuje v každej krajine vidieť všetko. Napríklad keď si už vo 4tej krajine s budhistickými chrámami, tak nemusíš vidieť každý. Nechce sa ti ísť kúpať na prepchatú pláž v Thajsku, lebo si si užila už pláž s bielym pieskom na Koh Rongu v Kambodži. Človek, čo príde z domu na 3-týždňovú dovolenku si chce užívať, nepočíta každé euro ako ty, čo chceš cestovať dalších x mesiacov. Takže touto cestou výberu travel buddyho asi nie.

Cestovať sám – ak máš obavy a nezohnala si nikoho normálneho, čo by sa k tebe pridal, ešte môžeš skúsiť ísť do danej krajiny napr. na jazykový kurz (cez deň je výuka, potom je tematický večer a cez víkendy sa robia výlety), alebo dobrovoľníctvo, kde aj niečo pocestuješ, spoznáš lepšie miestnu kultúru, môžeš si zabookovať x hostov na rôznych miestach, takže uvidíš z danej krajiny viac a hlavne tam máš nejaký záchytný bod, za kým ideš a nebudeš teda sama. Napríklad cez https://www.helpx.net/

Takže odpoveď znie, skús niekoho nájsť a keď nevydá, vyraz sama. Iste nebudeš ľutovať svoje rozhodnutie. Veľa šťastia a zážitkov na cestách. Jana

1. Tvoj život tu je iba práca. Pracuješ 200 hodín mesačne (6 dní v týždni po 8,5 hod). Kto ste doma a pracujete od pondelka do piatka, predstavte si, že zrazu vám zrušia víkendy. Ten 1 deň voľna máme iba každé 2 týždne, nakoľko nás je tu málo a keď má 1 voľno, 1 ju zastupuje. Je nás tu 10, cez víkendy nemá voľno nikto, lebo je vela roboty, preto na vás voľno vyjde raz za 2 týždne. Všetci ostatní, ktorí nemajú až takú ťažkú robotu – čašníci, kuchári, údržbári atď majú voľno každý týždeň.

2. Zimmerka tu za tých 200 hodín v hrubom zarobí skoro 2 000 eur. Čo myslíte koľko stojí pobyt pre 2 hostí na týždeň s polpenziou? No je to viac ako tých 2000 euro. Myslíte, že by hotel prestal profitovať ak by zamestnal ďalšiu osobu, aby ste mohli mať každý týždeň 1 deň voľna a ráno sa vyspať? Ak by tu niekto v sobotu skolaboval od vyčerpania, asi by to nikoho netrápilo. Však tu máš makať a nechať sa zneužívať, za to ťa predsa platia. Ľudia prídu radšej sem, lebo tu zarobia bez zapojenia svojho mozgu, hlavne, že majú aj vysoké školy a zabili tam 5 rokov života, aby mohli makať od rána do večera tu. Na Slovensku okrem dretia sa treba vedieť obracať aj predať – to je zrejme príliš žlozité.

3. Boli by ste vy doma ochotní pracovať nadčasy a mať 1 deň voľna každé 2 týždne, aby ste zarobili ďalšie 3-4 stovky? Ak ste odpovedali áno, niečo robíte zle.

4. Ak nie ste dostatočne rýchly, prípadne ste niekomu nepohodlní, nikto nemá problém poslať vás domov. A je jedno, či je to na začiatku sezóny v skúšobnej, alebo po vianociach potom ako vás využili na sviatky, kedy bolo veľa roboty, alebo 3 týždne pred koncom sezóny, aby potom nemuseli vyplácať bonusy za sviatky a vianoce. Koľko ľudí vo vašom okolí dostalo výpoveď a v akom časovom horizonte? Na Slovensku z čias HP to bol iba 1 môj bývalý kolega, ktorý spôsobil dosť značnú škodu. Tu tých ľudí za 5 mesiacov bolo asi 10.

5. Všetko musí byť tip top, ale keď spraví chybu vedenie, to sa nepočíta. Za každú maličkosť vás tu buzerujú, ale keď napríklad slečna z recepcie pošle hostí do inej izby, ktorú potom vy musíte upratať, lebo nakoniec spia inde, to nikomu nevadí, alebo iné veci.

6. Je to business ako každý iný a vy ste iba otrok. Viete v čom spočíva úspech vybookovaného hotela na 100 % – 120 % po celú sezónu? V tom, že niektorí hostia sa sťahujú sa týždeň aj 3x do inej izby. Nakoľko žiadna izba nebola voľná týždeň, recepcia spraví čachre machre a je. Kto si to opäť odserie, že má 3 x tolko roboty? zimmerky. Najvtipnešie je, že tú robotu nám pridávajú hlavne vtedy, keď už aj bez tak je jej veľa. V sobotu sa tu človek nabehá a naposiluje ako závodný športovec. Poobede vás tak všetko bolí, že neraz zaspíte aj pred večerou, a v nedeľu vás čaká to isté, len trochu viac light verzia. Checkin je tu o 14tej. No ak je pekné počasie, hostia prichádzajú skor a z recepcie vám volajú iba na mobil, že ktorú izbu treba ísť okamžite!! upratať lebo tí magori sú už dole. Vy na poschodí beháte ako splašená koza a neviete čo skôr. Začnite si sťažovať a môžete ísť domov, lebo na vaše miesto príde iný zúfalý Slovák, alebo Maďar. Maďarky nie sú také dôkladné, ale aj tak sem chodia a iste prídu aj ďalšiu sezónu.

7. Ponorka tu robí svoje. Kolektív – záleží kto má kde koľko šťastia na akých ľudí. No stále sa tu niekto ohovára, kto čo spravil, nespravil, ideálne v jeho neprítomnosti. Však inak by popri žehlení nebolo o čom sa baviť.

8. Voľný čas tu ľudia trávia spaním, praním (na otázku, čo si dnes robila častokrát niekto odpovie „prala som“, v praxi to znamená idem dole k práčke, strčím prádlo, prášok a stlačím gombík – záležitosť na 5 minút), občas vleziete do hotelového bazéna alebo sauny (čo je úspech, lebo vo väčšine hotelov tam nemá personál povolený vstup), ešte môžete ísť lyžovať (čo tu využívam ako jedna z mála, nakoľko tu dokopy nikto nelyžuje), ak máte auto, tak idete aj nakúpiť (chodiť na výlety sa tu moc nedá, nakoľko tu v okolí nič nie je), no a po večeroch tu veľa ľudí od nudy chlastá (čo naopak mne pripadá v danej spoločnosti vcelku nudné a tak sa realizujem na svojom webe, vrhla som sa do blogovania a vymýšľania aktivít, čo budem robiť po návrate domov).

9. Tento problém pozorujem viacmenej iba na sebe, nie u svojich kolegýň. Manuálna robota síce prečistí myseľ, oslobodí, ale po pol roku ste tak prečistený a slobodný, že vás to deptá, ste unudený k smrti, chýba vám intelektuálna činnosť. Robota sa zautomatizuj a vy aj počas dňa naozaj seriózne premýšľate nad business plánmi. Potom sa po večeroch (keď vaši kolegovia chlastajú) veľmi ľahko chopíte príležitostí a neviete ani ako, zrazu máte program, spoluprácu a ďalších X projektov, ktoré vás čakajú na tom „hnusnom“ Slovensku, odkiaľ by všetci radi išli do paže. A to ste ani nemuseli dvihnúť telefón.

10. Niektorí ľudia sú takí chudobní, že jediné, čo majú, sú peniaze. Nemajú však čas si ich užiť, chuť a energiu s nimi nejak rozumne naložiť. Môžete ísť do nákupného centra kúpiť si v ošiali 5 handier, ktoré aj tak nevynosíte, lebo v lete máte dohodnutý job na sezónu inde, alebo do potravín si kúpiť milku v akcii, dobrú na nervy. Alebo nakupovanie cez internet je tu veľmi obľúbené. Alebo si nechať peniaze na účte a šetriť na niečo. Viete koľko ľudí tu trávi 5, 10 alebo aj 20 sezón, nemajú žiadny osobný život, deti odrastené niekde inde, možno postavený barák v svojej domovine, ktorý si však nemajú kedy užiť?

Skúsila som, potila som tu krv, ale keď sa ma šéfka spýta, či prídem budúcu sezónu, moja odpoveď bude jasná: NIE. Nemám záujem počítať týždne do konca sezóny, do dôchodku, do konca svojho života. Bola to jednorázová fuška a dovidenia. Ušetrené peniaze využijem na príjem ďalších peňazí, na sebarealizáciu a na vytváranie ďalších možností. Nebudem mať každý rok nový iPhone ani tablet, ani každý mesiac nové handry, ale tie sú mi už tak nejak ukradnutné Teším sa na Slovensko!

Živiť sa blogom o cestovaní nie je pre každého cestovateľa. Blogerov je plná prdel a uživiť sa dokáže iba zopár vyvolených. Tvoj blog musí byť aktívny aspoň rok – vravia skúsenejší. Stále a nepretržite postovať nové články, kým začneš niekoho oslovovať a oni ťa budú brať aj vážne. Cestovala som pol roka v kuse, bolo by o čom písať, ale iba teoreticky. V praxi to znamenalo, že som nafotila nejaké fotky z dňa, vtipne to okomentovala a hodila na FB. A niekedy bolo ťažké aj to. Neviem robiť veci pod tlakom, keď mi niekto povie, napíš článok, trvá mi to pol roka. Naproti tomu, keď mám slinu a fajnú myšlienku, napíšem to za večer. Neznášam komentovať nejaké atrakcie, pamiatky, miesta atď. Je toho plný internet, ani ja osobne také blog manuály, kam sa ísť pozrieť, nečítam. Občas si pozriem nejaké fotky na inšpiráciu, vygooglim, kde to je a tým to končí. Alebo čo čítam sú nejaké komplikované hraničné prechody na konci sveta, kde je lepšie zistiť ako to išlo ľuďom pred vami. Pred cestou som čítala zopár cesto blogov, ale skôr s motivačnou tematikou, ktoré ma usvedčovali v tom, že dať výpoveď a ísť cestovať je dobrý nápad. Články, ktoré sú skôr na štýl úvahy mňa osobne zaujímajú viac. Dozviem sa čo to aj o autorovi, nielen tie všeobecné bláboly.

Veľa ľudí rieši otázku či písať po anglicky alebo v rodnom jazyku. Netuším. Po anglicky oslovíš polku sveta, ale trh je tam tak presýtený, že veľmi ťažko prinesieš niečo výnimočné. Podľa toho by si si mal vopred vybrať aj názov domény, či bude po anglicky, alebo v rodnom jazyku. Najhoršia kombinácia je asi mať slovenský názov a písať po anglicky. Názov domény by mal byť podľa možností nápadov nadčasový, použiteľný aj keď nebudete písať články iba o cestovaní, aj keď je to vlastne jedno, na internete si môže prezentovať každý čo chce a keď má hodnotný obsah, môže sa volať aj jožkomrkvičkanavandrovke.com. Áno a to je ďalšia vec, blogy rastú ako huby po daždi a blog má založený aj pes tvojej mamy. Aj keď človek môže písať zaujímavo, v tej kope hnoja vás musí niekto objaviť. Budete sa pchať na všetky cestovateľské festivaly, do všetkých lokálnych TV, kde budete rozprávať o dovolenke v Turecku, možno to trochu nadnesiete, aby to pôsobilo dobrodružne, veď ide o výsledok, nie o to, čo bolo predtým.

Takže nebodaj si si preskákal všetky tieto náročné kroky na začiatku a stal si sa profesionálny bloger. Sponzori ti diktujú podmienky, určujú program, s kým sa máš kde stretnúť, o čom napísať. Vkuse cestuješ, ale „cestovaním“ tráviš možno tak pár desiatok minút denne. Sedíš v kuse pri pc, už nevieš čo máš napísať, aby to nebolo tak strašne suché, ale nič vtipné ani jedinečné ťa nenapadá. O pár dní letíš na opačný koniec sveta, kde máš dohodnuté ďalšie veci. Pracuješ defacto nonstop, slovo víkend si vymazal zo slovnej zásoby, lebo tvoji kamoši si myslia, že máš víkend celý rok a celý rok si na dovolenke, pravda je však inde. Si sám sebe pánom, čo je fajn, ale deadlines nepustia, pracuješ do noci. Popri tom odpovedáš na stovky mailov, aby si neostal bez príjmu o pár mesiacov. Slovo „padla“ tiež netušíš čo znamená. Čo obnáša realita blogovania – o tom píše aj Kate, ktorá sa tým naozaj živí.

Tvoji fanúšikovia pribúdajú iba pozvoľna, nakoľko čím viac ich máš, tým menšie percento vidí tvoje posty. Musíš vymyslieť inú taktiku. Keď ostaneš pár týždňov doma, budeš musieť postovať staré príspevky, lebo na tie nové bez inšpirácie nemáš žiadne nápady. Aby si ostal v tom, musíš cestovať. Kontinuálne cestovanie je psychicky veľmi únavné. Cestovali sme polroka, bez záväzkov, deadlajnov, iba tam, kde sme chceli ísť a trávili čas po svojom, no ťažko to nazvať dovolenkou, bolo to dobrodružstvo a neustále trebalo niečo riešiť. Sú extrémne prípady, kedy dobrodruhovia cestovali vkuse aj 5 a viac rokov, ale sú to skôr výnimky. Nie sú to žiadni blogeri, ale ľudia s inou filozofiou, minimalisti, klobúk dole. Travel blogeri na druhej strane nezarábajú toľko, aby si mohli dovoliť život v drahej domovskej USA, alebo západnej európe, preto sa zdržiavajú v lacnejších krajinách ako je JV ázia, južná amerika apd. Neviem si predstaviť robiť to pár rokov, mať z toho pôžitok a nevyhorieť. Prípadne mať toľko energie na to, aby som vymyslela niečo iné kreatívne, čo sa dá stavať na travel blogu. Koľko profesionálnych travel blogerov má stálych partnerov? Možno trvalý vzťah ani nechcú, o založení rodiny nehovoriac. Ale to nech si zváži každý sám. Poznáš celý svet, ale si defacto stále sám, ľudia prichádzajú a odchádzajú, stále hľadáš spriaznenú dušu.

Pre príklad uvediem niektorých, ktorých som zachytila, že sa tým živia, na ich weboch nájdete aj ako začínali a čo to obnáša (oveľa obsiahlejšie):

http://www.nomadicmatt.com/ jeden z mála, ktorý okrem popisov destinácií postuje aj myšlienkové pochody
http://gobackpacking.com/ toto je ukážka, že úspešný blog môže mať aj dosť zle vyzerajúci chlap
http://www.adventurouskate.com/ mladá kočka, ktorá píše o solo female cestovaní – zaujímavá topic pre dnešné emancipované ženy, ktoré chcú cestovať, nemajú s kým a tak majú prekážky
http://leaveyourdailyhell.com/ tento blog má pre mňa osobne zaujímavý názov, no samotný autor na mňa nepôsobí nijak výnimočne, ale zjavne to robí dobre a to ide.

Veľa blogov, ktoré prevádzkovali cestovatelia počas svojich tripov zanikli, resp blogy ako také existujú, ale rok sa tam neobjaví nič nové. Aj to sa stáva, človek zmení priority, lebo aj cestovaním vo veľkom sa dá veľmi ľahko presýtiť.

Aj keď vám blog neprinesie žiadny finančný zisk na vašom účte, spoznáte kopu zaujímavých ľudí, spravíte si fanúšikovskú základňu – ideálne ak k vám pricestujú sami buď cez zaujímavý článok, fotky alebo cez google. Ak si fanúšikov nakúpite a v skutočnosti o vás nemajú záujem, potom vznikajú zaujímavé prípady, kedy blog so 40 tisícmi fans má na blogposte 30 lajkov, nakoľko ten istý výsledok s dobrým článkom alebo fotkou viem docieliť aj ja s pár stovkami fanúšikov.

Malá rada na záver: Aj keď samotným blogom nechcete zarábať, fanúšikovia danej cieľovej skupiny sa vždy hodia, ak by ste neskôr hľadali potenciálnych zákazníkov nejakého produktu, o ktorý môže mať daná skupina záujem. Vás už poznajú z článkov ako vlastné gate, máte ich dôveru, prípadne si vás vygooglia na internete. Nie ste žiadna neznáma ikona a tak nebudete začínať úplne od nuly, čo sa hodí.

Moje prvé stretnutie s jet lagom bolo, keď som priletela do Sydney v roku 2008. V lietadle som síce čo to naspala, nedopozerala som ani tie filmy, čo som mala v pláne. Sobota ráno 6:00 ranné spojenie Bratislava-Londyn vtedajším Skyeurope, nasleduje celodenné špacírovanie po Londýne a odlet ztade 22:00 s medzipristátím v BKK, ďalším nečakaným medzipristátím kvôli hmle v Melbourne a v pondelok o 11:00 miestneho času pristávame v Sydney. Poobede ma segra berie do mesta na promenádu, že ma tam prevedie. Tie 3 hodiny boli pre mňa utrpením. Tackala som sa po ulici a jediné po čom som túžila, bola posteľ. Ešte som bola označená za nespoločenskú a neviem akú. Večer som ľahla a spala. Zobudila som sa ráno o 9tej úspešne „prepnutá“. Keby som išla spať na obed, keď som dorazila, pravdepodobne by mi prepnutie trvalo aj pár dní.

Ďalší adept na jet lag bol let do Limy, prílet 13:00. No náš plánovaný program nepustí. Na jet lag niet času. Na mesto máme 1,5 dňa, potom nás čaká prelet do Cuzca o 5:50. Takže budíček ráno o 3tej. (ešte o 23:30 sa balím). Na machu picchu si treba tiež privstať. Dodnes si pamatám ako mi 4 dni tam pripadali ako 2 týždne, koľko sme toho stihli zažiť. 4 týždne na to prilietam do Viedne, domov dorazím o polnoci. Ráno idem do roboty, jet lag opäť nestíham. Ešte že vynašli tú kávu. V tamojšej robote som tie následky „jet lagu“ mávala pravidelne vďaka nočným od 19:00 do 7mej rána. Pár dní na to zase denné 7:00-19:00, kedy som do 2-3tej pozerala do plafónu, lebo som bola prepnutá na nočné. Po 3 hodinách spánku teda sedím za pc, strašne ma bolia oči, som rozbitá ale musím makať. A tak som si postupne zvykla na tento stav rozbitosti a naučila som sa s tým žiť, že pár krát do mesiaca sa tomu proste nevyhnem. Ale keď musíš, tak musíš..makať, alebo objavovať nové neprebádané mesto.

Alebo keď som letela ráno o 7mej z Barcelony, tzn budíček o 3.30, nočákom na letisko, o 10tej prílet do Viedne, o 11.15 som doma v posteli, dávam hodinový šlofíček, rýchla sprcha a 12.30 sedím v aute, a bežím do roboty, kde budem trčať ešte do 21.00. Však predsa nebudem čerpať deň voľna a pripravovať sa tak o lówe, iba kvôli tomu, že chcem spať.

Desí vás prebdená noc na letisku, alebo skorý ranný odlet? Využite efektívne miesto aj čas vo vlastný prospech.

Píše sa rok 2011, ryanairom do Maroka spiatočne za 60 eur – no nekúp to. Jediný zádrhel bol v tom, že cestou tam treba prenocovať v Bergame. Moje prvé nocovanie na letisku. Buď sa na to pripravím, alebo budem ďalší deň rozbitá. A tak som sa dostala ku stránke www.sleepinginairports.net Nájdete tam možnosti prespania na každom letisku, prípadné fotky, kde je najlepšie sa uložiť, či je tam wifi a ďalšie. Letisko v Bergame je teda najvtipnejšie, aké som kedy videla. Sedačiek je tam málo, ľudia sa tam povalujú kade tade po podlahe ako po jednom veľkom žúri. Mladí backpackers, alebo aj business mani v strednom veku v obleku, ktorí majú pod hlavou kufrík. Radosť pozerať. Čaká nás ranný let Bergamo-Marrakech. Ušetrili sme čas, peniaze za nocľah a aj sa trochu vyspali na ďalšie fungovanie.

Alebo behom polročnej cesty po ázií sme vyskúšali aj zopár ďalších letísk. Indická Kolkata. Nakoľko v meste bolo asi 40 stupňov a spotili ste sa za 5 minút do nitky, rozhodli sme sa poslednú noc pred odletom do BKK stráviť na klimatizovanom letisku. Opláchnuť sa môžete aj na weckách, terminál je čistý ako lusk a v noci je tam dokopy asi 10 ľudí + 1 mačka (neviem, ako sa tam dostala, nakoľko pri vstupe na terminál treba mať platný boarding pass alebo nejaký zdrap papiera akože letenku). Nasleduje Kuala Lumpur a ranný let o 7mej. No načo sa trepať ráno o 4tej na letisko, keď sa na ňom môžem rovno zobudiť. To isté následuje v Sydney pri odlete do Auklandu. A keď sme leteli z Christchurchu nazad do Sydney, to bola teda noc – zákaz spania na zemi. Strážnici vás chodili budiť, aby ste nedajbože náhodou nezaspali na tých mäkkých kobercoch. Tak sme sa uložili v lufte, nakoľko sedačky mali tie skvelé opierky.

Dodnes spomínam na let airasia z Kualy do Melbourne, kde som nezažmúrila oka, sedela som medzi Kórejcom a Thajkou, nad hlavou mi svietila voláká lampa, hrôza a des. Polhodinu ma vypočúvala teta na letisku v snahe odhaliť niečo nelegálne, napríklad prisťahovalca, či čiernu prácu. O 10tej som si vyzdvihla auto v požičovni, a moment ocitnutia sa prvý krát s volantom na pravej strane ma natoľko prebudil, že som v ten deň prešla ďalších 200km až po plánovaný kemp, kde som zaspala ako bábatko.

A moja cesta zo Singapuru? nocovanie na letisku, mhd do Johor Bahru a potom bus do Kuala Lumpur, kde tretí krát už nocovať nebudem, lebo je to tam fakt nuda, internet ide iba prvé 3 hodiny ale zháňam aspoň darček na kamoškinu oslavu 30tky. Letím s arabmi do Jeddah, čo je tiež jedno z najhorších letísk ever, ale aj tam sa mi podarí zaspať vďaka štuplom do uší a maske na oči. Následuje ďalší let do Milána, kde spím, ešte ani nie sme v lufte. V miláne sa trepem do Bergama, kde ma čaká opäť nádherná noc na terminále zvanom „tenkrát po žúre“. No ja už ako starý harcovník viem, aké procedúry tam majú a viem kde sa mám uložiť. Zaspávam o 6tej večer. O 22 ma budí pán, že daná sekcia sa ide zatvárať a mám sa presunúť. Ok idem na svoje staré miesto, kde budú prudiť zase o 3tej ráno, že na zemi nesmie byť nikto. Obsadzujem 2 sedačky, to mi vzhľadom k mojej výške úplne stačí. Štuple do uší, zatváram spacák a pokračujem v mojom prepínaní sa na európsky čas. Budíček niečo po 4tej, raňajky, umyť zuby a počas ranného letu do BA o 6.30 za 20 € aj s batožinou už ani nespím. O 2 hodinky už sedím v aute, ideme smer parndorf outlet, kde shoppingujem so segrou až do večera. Večer sa presúvam zase do mesta, kde kamoška oslavuje tú 30tku. Domov dorazím asi o polnoci a po 3 dňoch spania po lietadlách a letiskách som vo vlastnej posteli a pod hlavou mám svoj vankúš!

Alebo všetky tie nočné prelety, presuny vlakmi, 24 hodín v 4 hodiny meškajúcom vlaku do indického Gorakpuru, ďalšie 3 hodiny v jeepe ku hraniciam, kde sedím s 2 mladými nepálcami (mať tak 16, asi sa zalúbim, ale asi tam v tom veku ani nesedím, hehe), kde vodič mal 2 kšefty zároveň, mimo taxikára roznášal po dedinách aj noviny, takže sme zastali asi 105-krát, na každej zastávke vyhodil štos novín z auta, v momente dopadu sa asi museli rozpadnúť..

Alebo nočný presun na Hokkaido. Každý pozná rýchle shikanseny, ale Hookaido spojuje s pevninou Honshu stará pomalá trať. Na Hokkaide o Shikanzenoch iba snívajú, je to tam stará škola, čo je vo vela veciach aj fajn. Takže zrazu pár sto kilometrov trvá 10 hodín v drkotajúcom sa vláčiku, kde v noci mrznete v klíme, sedadlo sa nedá sklopiť ani o milimeter, niet kam si vyložiť nohy. A aj tak sme sa ráno vylodili v Sappore, neskôr v Asahikawa, plní energie pred trekovaním v NP Daisetsuzan.

Čo z toho plynie? Niekedy fakt neviem, kde beriem energiu na to, aby som 3 dni fungovala úplne bez problémov bez postele. Naučiť sa spať hocikde a fakt sa dobre vyspať a za hocijakých okolností, chce trochu tréningu, alebo iba poriadnej únavy. Alebo prinútiť sa fungovať na povel, napriek tomu, že nie ste úplne fit a užívať si dané momenty.

Všetky tieto bizarné presuny, 5-krát prestupovanie, že komplikovanejšie to už ani nejde, kvôli ušetreným 100 eurám sú nie ani tak ušetrené peniaze, ako zarobené zážitky hodné nie 100 eur, ale tisíííce eur. Ako vravím, pohodlnú cestu z bodu A do bodu B, alebo luxusný hotel? Na to si nikto nespomenie už o týždeň, nie to o 20 rokov.

Niektorí sú tu vcelku štedrí, pre niektorých si však iba chodiaca „handra“ a ešte sa majú potrebu aj ísť sťažovať. Ja byť ňou, držím hubu a krok. Hlavne teda skôr asi nos. Tie pampersky, čo nechala v koši som čuchala ešte celý deň, ako som otvárala čierne vreco…

A život ide ďalej… Viete, čo je úžasné na manuálnej práci? Keď sa vás niekto spýta, čo robíte, vy mu to vysvetlíte a každý, aj s nedokončenou ZŠ, to pochopí. Keď som robila v HPčku na supporte na nočných, moji rodičia nevedeli pochopiť, čo sa dá v noci robiť pri počítači. A keď sa niekto z rodiny pýtal, čo tá Jana vlastne robí, nevedeli sa chudáci ani nikomu pochváliť, nakoľko to nevedeli interpretovať.

Môj život sa tu skladá z útržkov. Ráno preklínam, že musím vstávať, na obed ma už bolí zadok od zhýbania sa. Minule ma v prievane tak seklo v krížoch, že som plakala. Neviem či od bolesti, alebo od zúfalstva, že toto nedopadne dobre a pôjdem domov a nenašetrím ten budget. Tak v pozícií stará 80ročná babka, som ďalej makala, čo iné mi ostávalo. Aha, vlastne, keby som bola taká herečka ako naša maďarská kolegyňa, tak sa doplazím s plačom na recepciu, že umieram a idem si vyložiť nohy na izbu. Večer zase preklínam, že musím ísť spať, keď mám chuť niečo písať, vymýšľať itineráre a iné zábavky.

Vaša konverzácia s kolegyňami sa výrazne obmedzí na vety typu: koľko máš odchodov? Mám na izbe psa, ktorý plzne, deti sa posrali, dogrcali, dedkovci smrdia, niekto mal nehodu a trebalo meniť aj plachtu, a tak ďalej stále to isté dokolečka. Alebo treba prirobiť prístelky, ale minuli sa nám periny. Hmm, čo včul? dáme im deky, veď sú to angláni, zima im určite nebude.

Je vôbec možné, že 4**** hotel nemá dostatok perín? a vlastne, stále tu niečo chýba a stále je s niečím banálnym problém. Ale to by bolo na ďalší blogpost. Ale fungujú, a už 30 rokov a zrejme im to ide keď expandujú a pristavali v lete ďalšie poschodie. A vlastne, prečo sa stále mylne domnievam, že keď niekto podniká, alebo keď firma zamestnáva tisícky ľudí, že všetko bude fachať ako má, že to funguje logicky, prakticky a nechýba tam „common sense“. V korporáciach je kopa birokracie, x stupňov manažmentu, zmena niečoho takmer nemožná. Asi len ťažko vyniknete a vymyslíte niečo prevratné. V malej firmičke by bolo možné všetko takmer okamžite, pod podmienkou, že váš šéf nie je „všadebol“ a všetko bude aj tak podľa neho. Jediná firma, kde veci fungovali tak nejak normálne a kde som pracovala, bola upratovacia firma v Sydney, ktorú mali dvaja gayovia – ozík a peruánec.

A tak si kladiem otázku, prečo som nezačala podnikať už dávno? Nikto nie je dokonalý, vždy je čo vylepšovať, ale treba začať teraz, kým vás niekto nepredbehne. Slovensko má kopec výhod, len sa treba pozorne zamyslieť. A podnikať na Slovensku bez miliónov a politickej angažovanosti – to je predsa len výzva. A tie ja mám tak rada