1. Tvoj život tu je iba práca. Pracuješ 200 hodín mesačne (6 dní v týždni po 8,5 hod). Kto ste doma a pracujete od pondelka do piatka, predstavte si, že zrazu vám zrušia víkendy. Ten 1 deň voľna máme iba každé 2 týždne, nakoľko nás je tu málo a keď má 1 voľno, 1 ju zastupuje. Je nás tu 10, cez víkendy nemá voľno nikto, lebo je vela roboty, preto na vás voľno vyjde raz za 2 týždne. Všetci ostatní, ktorí nemajú až takú ťažkú robotu – čašníci, kuchári, údržbári atď majú voľno každý týždeň.

2. Zimmerka tu za tých 200 hodín v hrubom zarobí skoro 2 000 eur. Čo myslíte koľko stojí pobyt pre 2 hostí na týždeň s polpenziou? No je to viac ako tých 2000 euro. Myslíte, že by hotel prestal profitovať ak by zamestnal ďalšiu osobu, aby ste mohli mať každý týždeň 1 deň voľna a ráno sa vyspať? Ak by tu niekto v sobotu skolaboval od vyčerpania, asi by to nikoho netrápilo. Však tu máš makať a nechať sa zneužívať, za to ťa predsa platia. Ľudia prídu radšej sem, lebo tu zarobia bez zapojenia svojho mozgu, hlavne, že majú aj vysoké školy a zabili tam 5 rokov života, aby mohli makať od rána do večera tu. Na Slovensku okrem dretia sa treba vedieť obracať aj predať – to je zrejme príliš žlozité.

3. Boli by ste vy doma ochotní pracovať nadčasy a mať 1 deň voľna každé 2 týždne, aby ste zarobili ďalšie 3-4 stovky? Ak ste odpovedali áno, niečo robíte zle.

4. Ak nie ste dostatočne rýchly, prípadne ste niekomu nepohodlní, nikto nemá problém poslať vás domov. A je jedno, či je to na začiatku sezóny v skúšobnej, alebo po vianociach potom ako vás využili na sviatky, kedy bolo veľa roboty, alebo 3 týždne pred koncom sezóny, aby potom nemuseli vyplácať bonusy za sviatky a vianoce. Koľko ľudí vo vašom okolí dostalo výpoveď a v akom časovom horizonte? Na Slovensku z čias HP to bol iba 1 môj bývalý kolega, ktorý spôsobil dosť značnú škodu. Tu tých ľudí za 5 mesiacov bolo asi 10.

5. Všetko musí byť tip top, ale keď spraví chybu vedenie, to sa nepočíta. Za každú maličkosť vás tu buzerujú, ale keď napríklad slečna z recepcie pošle hostí do inej izby, ktorú potom vy musíte upratať, lebo nakoniec spia inde, to nikomu nevadí, alebo iné veci.

6. Je to business ako každý iný a vy ste iba otrok. Viete v čom spočíva úspech vybookovaného hotela na 100 % – 120 % po celú sezónu? V tom, že niektorí hostia sa sťahujú sa týždeň aj 3x do inej izby. Nakoľko žiadna izba nebola voľná týždeň, recepcia spraví čachre machre a je. Kto si to opäť odserie, že má 3 x tolko roboty? zimmerky. Najvtipnešie je, že tú robotu nám pridávajú hlavne vtedy, keď už aj bez tak je jej veľa. V sobotu sa tu človek nabehá a naposiluje ako závodný športovec. Poobede vás tak všetko bolí, že neraz zaspíte aj pred večerou, a v nedeľu vás čaká to isté, len trochu viac light verzia. Checkin je tu o 14tej. No ak je pekné počasie, hostia prichádzajú skor a z recepcie vám volajú iba na mobil, že ktorú izbu treba ísť okamžite!! upratať lebo tí magori sú už dole. Vy na poschodí beháte ako splašená koza a neviete čo skôr. Začnite si sťažovať a môžete ísť domov, lebo na vaše miesto príde iný zúfalý Slovák, alebo Maďar. Maďarky nie sú také dôkladné, ale aj tak sem chodia a iste prídu aj ďalšiu sezónu.

7. Ponorka tu robí svoje. Kolektív – záleží kto má kde koľko šťastia na akých ľudí. No stále sa tu niekto ohovára, kto čo spravil, nespravil, ideálne v jeho neprítomnosti. Však inak by popri žehlení nebolo o čom sa baviť.

8. Voľný čas tu ľudia trávia spaním, praním (na otázku, čo si dnes robila častokrát niekto odpovie „prala som“, v praxi to znamená idem dole k práčke, strčím prádlo, prášok a stlačím gombík – záležitosť na 5 minút), občas vleziete do hotelového bazéna alebo sauny (čo je úspech, lebo vo väčšine hotelov tam nemá personál povolený vstup), ešte môžete ísť lyžovať (čo tu využívam ako jedna z mála, nakoľko tu dokopy nikto nelyžuje), ak máte auto, tak idete aj nakúpiť (chodiť na výlety sa tu moc nedá, nakoľko tu v okolí nič nie je), no a po večeroch tu veľa ľudí od nudy chlastá (čo naopak mne pripadá v danej spoločnosti vcelku nudné a tak sa realizujem na svojom webe, vrhla som sa do blogovania a vymýšľania aktivít, čo budem robiť po návrate domov).

9. Tento problém pozorujem viacmenej iba na sebe, nie u svojich kolegýň. Manuálna robota síce prečistí myseľ, oslobodí, ale po pol roku ste tak prečistený a slobodný, že vás to deptá, ste unudený k smrti, chýba vám intelektuálna činnosť. Robota sa zautomatizuj a vy aj počas dňa naozaj seriózne premýšľate nad business plánmi. Potom sa po večeroch (keď vaši kolegovia chlastajú) veľmi ľahko chopíte príležitostí a neviete ani ako, zrazu máte program, spoluprácu a ďalších X projektov, ktoré vás čakajú na tom „hnusnom“ Slovensku, odkiaľ by všetci radi išli do paže. A to ste ani nemuseli dvihnúť telefón.

10. Niektorí ľudia sú takí chudobní, že jediné, čo majú, sú peniaze. Nemajú však čas si ich užiť, chuť a energiu s nimi nejak rozumne naložiť. Môžete ísť do nákupného centra kúpiť si v ošiali 5 handier, ktoré aj tak nevynosíte, lebo v lete máte dohodnutý job na sezónu inde, alebo do potravín si kúpiť milku v akcii, dobrú na nervy. Alebo nakupovanie cez internet je tu veľmi obľúbené. Alebo si nechať peniaze na účte a šetriť na niečo. Viete koľko ľudí tu trávi 5, 10 alebo aj 20 sezón, nemajú žiadny osobný život, deti odrastené niekde inde, možno postavený barák v svojej domovine, ktorý si však nemajú kedy užiť?

Skúsila som, potila som tu krv, ale keď sa ma šéfka spýta, či prídem budúcu sezónu, moja odpoveď bude jasná: NIE. Nemám záujem počítať týždne do konca sezóny, do dôchodku, do konca svojho života. Bola to jednorázová fuška a dovidenia. Ušetrené peniaze využijem na príjem ďalších peňazí, na sebarealizáciu a na vytváranie ďalších možností. Nebudem mať každý rok nový iPhone ani tablet, ani každý mesiac nové handry, ale tie sú mi už tak nejak ukradnutné Teším sa na Slovensko!

Živiť sa blogom o cestovaní nie je pre každého cestovateľa. Blogerov je plná prdel a uživiť sa dokáže iba zopár vyvolených. Tvoj blog musí byť aktívny aspoň rok – vravia skúsenejší. Stále a nepretržite postovať nové články, kým začneš niekoho oslovovať a oni ťa budú brať aj vážne. Cestovala som pol roka v kuse, bolo by o čom písať, ale iba teoreticky. V praxi to znamenalo, že som nafotila nejaké fotky z dňa, vtipne to okomentovala a hodila na FB. A niekedy bolo ťažké aj to. Neviem robiť veci pod tlakom, keď mi niekto povie, napíš článok, trvá mi to pol roka. Naproti tomu, keď mám slinu a fajnú myšlienku, napíšem to za večer. Neznášam komentovať nejaké atrakcie, pamiatky, miesta atď. Je toho plný internet, ani ja osobne také blog manuály, kam sa ísť pozrieť, nečítam. Občas si pozriem nejaké fotky na inšpiráciu, vygooglim, kde to je a tým to končí. Alebo čo čítam sú nejaké komplikované hraničné prechody na konci sveta, kde je lepšie zistiť ako to išlo ľuďom pred vami. Pred cestou som čítala zopár cesto blogov, ale skôr s motivačnou tematikou, ktoré ma usvedčovali v tom, že dať výpoveď a ísť cestovať je dobrý nápad. Články, ktoré sú skôr na štýl úvahy mňa osobne zaujímajú viac. Dozviem sa čo to aj o autorovi, nielen tie všeobecné bláboly.

Veľa ľudí rieši otázku či písať po anglicky alebo v rodnom jazyku. Netuším. Po anglicky oslovíš polku sveta, ale trh je tam tak presýtený, že veľmi ťažko prinesieš niečo výnimočné. Podľa toho by si si mal vopred vybrať aj názov domény, či bude po anglicky, alebo v rodnom jazyku. Najhoršia kombinácia je asi mať slovenský názov a písať po anglicky. Názov domény by mal byť podľa možností nápadov nadčasový, použiteľný aj keď nebudete písať články iba o cestovaní, aj keď je to vlastne jedno, na internete si môže prezentovať každý čo chce a keď má hodnotný obsah, môže sa volať aj jožkomrkvičkanavandrovke.com. Áno a to je ďalšia vec, blogy rastú ako huby po daždi a blog má založený aj pes tvojej mamy. Aj keď človek môže písať zaujímavo, v tej kope hnoja vás musí niekto objaviť. Budete sa pchať na všetky cestovateľské festivaly, do všetkých lokálnych TV, kde budete rozprávať o dovolenke v Turecku, možno to trochu nadnesiete, aby to pôsobilo dobrodružne, veď ide o výsledok, nie o to, čo bolo predtým.

Takže nebodaj si si preskákal všetky tieto náročné kroky na začiatku a stal si sa profesionálny bloger. Sponzori ti diktujú podmienky, určujú program, s kým sa máš kde stretnúť, o čom napísať. Vkuse cestuješ, ale „cestovaním“ tráviš možno tak pár desiatok minút denne. Sedíš v kuse pri pc, už nevieš čo máš napísať, aby to nebolo tak strašne suché, ale nič vtipné ani jedinečné ťa nenapadá. O pár dní letíš na opačný koniec sveta, kde máš dohodnuté ďalšie veci. Pracuješ defacto nonstop, slovo víkend si vymazal zo slovnej zásoby, lebo tvoji kamoši si myslia, že máš víkend celý rok a celý rok si na dovolenke, pravda je však inde. Si sám sebe pánom, čo je fajn, ale deadlines nepustia, pracuješ do noci. Popri tom odpovedáš na stovky mailov, aby si neostal bez príjmu o pár mesiacov. Slovo „padla“ tiež netušíš čo znamená. Čo obnáša realita blogovania – o tom píše aj Kate, ktorá sa tým naozaj živí.

Tvoji fanúšikovia pribúdajú iba pozvoľna, nakoľko čím viac ich máš, tým menšie percento vidí tvoje posty. Musíš vymyslieť inú taktiku. Keď ostaneš pár týždňov doma, budeš musieť postovať staré príspevky, lebo na tie nové bez inšpirácie nemáš žiadne nápady. Aby si ostal v tom, musíš cestovať. Kontinuálne cestovanie je psychicky veľmi únavné. Cestovali sme polroka, bez záväzkov, deadlajnov, iba tam, kde sme chceli ísť a trávili čas po svojom, no ťažko to nazvať dovolenkou, bolo to dobrodružstvo a neustále trebalo niečo riešiť. Sú extrémne prípady, kedy dobrodruhovia cestovali vkuse aj 5 a viac rokov, ale sú to skôr výnimky. Nie sú to žiadni blogeri, ale ľudia s inou filozofiou, minimalisti, klobúk dole. Travel blogeri na druhej strane nezarábajú toľko, aby si mohli dovoliť život v drahej domovskej USA, alebo západnej európe, preto sa zdržiavajú v lacnejších krajinách ako je JV ázia, južná amerika apd. Neviem si predstaviť robiť to pár rokov, mať z toho pôžitok a nevyhorieť. Prípadne mať toľko energie na to, aby som vymyslela niečo iné kreatívne, čo sa dá stavať na travel blogu. Koľko profesionálnych travel blogerov má stálych partnerov? Možno trvalý vzťah ani nechcú, o založení rodiny nehovoriac. Ale to nech si zváži každý sám. Poznáš celý svet, ale si defacto stále sám, ľudia prichádzajú a odchádzajú, stále hľadáš spriaznenú dušu.

Pre príklad uvediem niektorých, ktorých som zachytila, že sa tým živia, na ich weboch nájdete aj ako začínali a čo to obnáša (oveľa obsiahlejšie):

http://www.nomadicmatt.com/ jeden z mála, ktorý okrem popisov destinácií postuje aj myšlienkové pochody
http://gobackpacking.com/ toto je ukážka, že úspešný blog môže mať aj dosť zle vyzerajúci chlap
http://www.adventurouskate.com/ mladá kočka, ktorá píše o solo female cestovaní – zaujímavá topic pre dnešné emancipované ženy, ktoré chcú cestovať, nemajú s kým a tak majú prekážky
http://leaveyourdailyhell.com/ tento blog má pre mňa osobne zaujímavý názov, no samotný autor na mňa nepôsobí nijak výnimočne, ale zjavne to robí dobre a to ide.

Veľa blogov, ktoré prevádzkovali cestovatelia počas svojich tripov zanikli, resp blogy ako také existujú, ale rok sa tam neobjaví nič nové. Aj to sa stáva, človek zmení priority, lebo aj cestovaním vo veľkom sa dá veľmi ľahko presýtiť.

Aj keď vám blog neprinesie žiadny finančný zisk na vašom účte, spoznáte kopu zaujímavých ľudí, spravíte si fanúšikovskú základňu – ideálne ak k vám pricestujú sami buď cez zaujímavý článok, fotky alebo cez google. Ak si fanúšikov nakúpite a v skutočnosti o vás nemajú záujem, potom vznikajú zaujímavé prípady, kedy blog so 40 tisícmi fans má na blogposte 30 lajkov, nakoľko ten istý výsledok s dobrým článkom alebo fotkou viem docieliť aj ja s pár stovkami fanúšikov.

Malá rada na záver: Aj keď samotným blogom nechcete zarábať, fanúšikovia danej cieľovej skupiny sa vždy hodia, ak by ste neskôr hľadali potenciálnych zákazníkov nejakého produktu, o ktorý môže mať daná skupina záujem. Vás už poznajú z článkov ako vlastné gate, máte ich dôveru, prípadne si vás vygooglia na internete. Nie ste žiadna neznáma ikona a tak nebudete začínať úplne od nuly, čo sa hodí.

Niektorí sú tu vcelku štedrí, pre niektorých si však iba chodiaca „handra“ a ešte sa majú potrebu aj ísť sťažovať. Ja byť ňou, držím hubu a krok. Hlavne teda skôr asi nos. Tie pampersky, čo nechala v koši som čuchala ešte celý deň, ako som otvárala čierne vreco…

A život ide ďalej… Viete, čo je úžasné na manuálnej práci? Keď sa vás niekto spýta, čo robíte, vy mu to vysvetlíte a každý, aj s nedokončenou ZŠ, to pochopí. Keď som robila v HPčku na supporte na nočných, moji rodičia nevedeli pochopiť, čo sa dá v noci robiť pri počítači. A keď sa niekto z rodiny pýtal, čo tá Jana vlastne robí, nevedeli sa chudáci ani nikomu pochváliť, nakoľko to nevedeli interpretovať.

Môj život sa tu skladá z útržkov. Ráno preklínam, že musím vstávať, na obed ma už bolí zadok od zhýbania sa. Minule ma v prievane tak seklo v krížoch, že som plakala. Neviem či od bolesti, alebo od zúfalstva, že toto nedopadne dobre a pôjdem domov a nenašetrím ten budget. Tak v pozícií stará 80ročná babka, som ďalej makala, čo iné mi ostávalo. Aha, vlastne, keby som bola taká herečka ako naša maďarská kolegyňa, tak sa doplazím s plačom na recepciu, že umieram a idem si vyložiť nohy na izbu. Večer zase preklínam, že musím ísť spať, keď mám chuť niečo písať, vymýšľať itineráre a iné zábavky.

Vaša konverzácia s kolegyňami sa výrazne obmedzí na vety typu: koľko máš odchodov? Mám na izbe psa, ktorý plzne, deti sa posrali, dogrcali, dedkovci smrdia, niekto mal nehodu a trebalo meniť aj plachtu, a tak ďalej stále to isté dokolečka. Alebo treba prirobiť prístelky, ale minuli sa nám periny. Hmm, čo včul? dáme im deky, veď sú to angláni, zima im určite nebude.

Je vôbec možné, že 4**** hotel nemá dostatok perín? a vlastne, stále tu niečo chýba a stále je s niečím banálnym problém. Ale to by bolo na ďalší blogpost. Ale fungujú, a už 30 rokov a zrejme im to ide keď expandujú a pristavali v lete ďalšie poschodie. A vlastne, prečo sa stále mylne domnievam, že keď niekto podniká, alebo keď firma zamestnáva tisícky ľudí, že všetko bude fachať ako má, že to funguje logicky, prakticky a nechýba tam „common sense“. V korporáciach je kopa birokracie, x stupňov manažmentu, zmena niečoho takmer nemožná. Asi len ťažko vyniknete a vymyslíte niečo prevratné. V malej firmičke by bolo možné všetko takmer okamžite, pod podmienkou, že váš šéf nie je „všadebol“ a všetko bude aj tak podľa neho. Jediná firma, kde veci fungovali tak nejak normálne a kde som pracovala, bola upratovacia firma v Sydney, ktorú mali dvaja gayovia – ozík a peruánec.

A tak si kladiem otázku, prečo som nezačala podnikať už dávno? Nikto nie je dokonalý, vždy je čo vylepšovať, ale treba začať teraz, kým vás niekto nepredbehne. Slovensko má kopec výhod, len sa treba pozorne zamyslieť. A podnikať na Slovensku bez miliónov a politickej angažovanosti – to je predsa len výzva. A tie ja mám tak rada

Tákže začnime tou pracovnou stránkou:

Makáme 51 hodín týždenne. Každý deň od 8:00. Niekedy 6 dní + 1 deň voľna, niekedy 7 dní a 2 x poobede voľno od 12:30. Doobedu sa upratujú izby, Ráno naklusáme s vozíkmi na chodbu a čakáme, kedy sa zazobanci prevažne nemeckej národnosti uráčia ísť na raňajky. Každá má na starosti tak 10 až 15 kusov izieb, podľa počtu postelí. No kolotoč… Poobede trčíme v práčovni, skladáme uteráky, žehlíme posteľné prádlo, nakladáme práčky a sušičky. Ten kto má poobede pauzu, pokračuje až večer. Horšie je, keď v nedeľu odchádza 90% hostí z kapacity cca 280 lôžok, tak to naozaj máme čo robiť. Poschodia su obložené novým prádlom, županmi a inými hlúposťami, ktoré dostávajú hostia. Poobede už každú bolia ruky, nohy, zadok, potíme sa tu ako robotníci v auguste na brigáde. Prvý mesiac som sa každé ráno budila s opuchnutými a stŕpnutými rukami, občas zvyknú boleť aj kríže.

Najbližší obchod je 4 km dole serpentínami v dedine, bez auta si človek moc neužije. V okolí sú iba ďalšie hotely. Život tu ide ozaj rýchlo. Čas sa počíta na počet rezňov, lebo každú nedeľu je na obed rezeň, takže ešte nejakých 18 rezňov?…Blbé je, že v nedeľu je tolko roboty, že si človek ten rezeň ani nevychutná. Napráskaš sa a ideš opäť makať, lebo o 2 hej ti budú vyvolávať inteligentné slečny z recepcie, že či nevieme, že do druhej majú byť všetky izby hotové. Nuž, mali si najať robotov a nie ľudí. Holt, naša recepcia hosťom sľúbi aj východ slnka o 3tej ráno..A neraz sú hostia na checkin v hotely už ráno o 9tej. Tak, môžu ísť budiť tých, čo ešte spia v ich posteliach, že očuj Feri, vypadni odtial, to je moja izba…

A teraz tá druhá strana mince:

Tento kolotoč je veľmi rýchly. Aj stres, ktorý občas máte sa skončí veľmi rýchlo. Netočíte v hre žiadne milióny, nikomu nejde o život, a zajtra sa začne opať nový a úplne iný kolotoč. Môžete spávať úplne kľudne a s vedomím, že sa iba poriadne namakáte a večer padnete mŕtvi do postele.

Do práce dochádzam minútu pešej chôdze. Medzitým sledujem východ slnka a lamentujem nad tým, aké je dnes počasie, v závislosti od toho či robím, alebo mám aj voľno. Počet pekných dní je tu však toľko, ako tých zahmlených na Chopku. A to sme v nadmorskej výške 2200 m nad morom. Do hotelového fitka chodiť nemusím. Denne toho vypotím a poposilujem až až. Energiu chodím dobíjať na svah. Vrámci svojho voľna sa naň dostanem 2-3x do týždňa. Celosezónny pass ma vyšiel na 230 €. Keď mám 2 hodiny voľna a svah nestíham, idem si zaplávať. Alebo sadnem do auta, pustím si hudbu a idem do dediny, do inej dediny, do mesta, skrátka hocikam vypadnúť z tohto komplexu a mať pocit, že som úplne normálny človek, ktorý tu nie je nonstop uväznený v tejto zlatej klietke. Keď som na svahu, zabudnem na všetko, cítim sa ako tí ostatní – čo vycálujú liter za týždňovú lyžovačku.

Výplatu mám 5teho na účte. Niekedy sú aj trinkgelty. A niekedy pivo alebo chipsy, či oriešky čo nechajú hostia na izbe. Čo, oproti mojej poslednej robote, kde mi peniaze meškali aj dva mesiace, je úspech. A keď prežijem do konca sezóny, tak aj 13ty plat.

Ubytovanie je čistý luxus. Už som sa čo to napočúvala o personálnych kuticiach bez okien, spoločných weckách, sprchách, prípadne oknom do garáže, izbe veľkosti 2 x 2 metre a pod. Aj tu sa nebývalo predtým takto luxusne. Ale tak či tak, keď človek vyskúša 2eurové izby na Srí Lanke, v Indii a pod, tak luxus nájde asi všade, že jo. Náš personal haus je tu od leta. Ešte to tu smrdí od malovky. V izbe mám novú kingsize bed, skriňu, stôl, telku, ktorú nekukám a kúpelku. Na izbe som sama – tento štandard som tiež nečakala. Výhľad na kopec, za oknami počujem iba snežné delá, prípadne skútre a ratraky. Vlek začína 20m od budovy a lanovka asi tak 150m. Zjazdiť sa dá rovno ku vchodu.

Tak čo poviete, celkom obstojný deal nie? A nie som tu jediná upratovačka s titulom

Prípadne ste už absolvovali svoj „trip of a lifetime“ po tom, čo ste dali výpoveď, už ste sa aj vrátili domov, no neviete sa zaradiť naspäť do spoločnosti aj napriek tomu, že ste si doplnili životopis. Problém môže byť aj v tom, že zaujímavých pozícií s ľudským vedením je na Slovensku ako šafranu? (ak také poznáte, kľudne píšte do komentárov). Po tom, čo ste obcestovali pol zemegule sa Vám už akosi nechce tráviť svoj drahocenný čas tak nejak stereotypne a chcete od života viac. Prípadne v tom lepšom prípade máte jasnú predstavu o tom, čo chcete robiť, len Vám je tiež jasné, že taký job neexistuje a budete si ho musieť vymodelovať sám (začať robiť sám na seba, nájsť si klientov, atď atď). A skôr než sa do toho pustíte, chýba Vám skratka nejaký kapitál na fungovanie, kým začnete byť ziskový. Alebo veľmi jednoduchý dôvod – proste potrebujete prachy

Ja som sa teda rozhodla hľadať u susedov z viacerých dôvodov. Z nemčiny viem iba nejaké základy z čias ZŠ. O túto robotu som sa snažila už minulý rok, toho času bez výsledku, rada by som sa s Vami podelila o to, čo mi pomohlo tentokrát.

1. samozrejmosť je CV v nemčine (danom jazyku krajiny). K CV priložte fotku tváre. Nejakú formálnu, ale nemusí byť zrovna v obleku. Predstavte si, že dostanete 100 žiadostí. 50 z nich je bez fotky, 50 s fotkou. Aj Vy ste radšej, keď viete s kým máte tú česť. Prípadne, či Vám je niekto sympatický. Návod ako si zostaviť CV v inom jazyku nájdete napr. TU.

2. Taktiež, keď budete niekomu písať žiadosť, mali by ste písať v nemčine. Ak neovládate jazyk, pomôže Google translator. Aj keď daná pozícia nevyžaduje jazyk (nebudete v priamom kontakte s klietmi), vždy je vo výhode ten, čo sa minimálne tvári, že jazyk ovláda. Môžu a väčšinou si to aj budú telefonicky overovať. Nebojte sa byť úprimný, že viete iba základy, ale že sa chcete aj naučiť. Problém môže nastať, ak neviete žiadny iný cudzí jazyk (napr. angličtina). Pretože ak budete naozaj niečo potrebovať riešiť, je veľká šanca, že vyššie postavení vedia aj po anglicky.

3. Skúste sa doučiť aspoň slovíčka, frázy, ktoré viete, že sa Vám zídu. Záleží od pozície, či idem robiť čašníčku, upratovačku, alebo šúpať krumple do kuchyne, spíšte si nejaký ťahák, ktorý sa Vám na začiatku zíde, nakoľko nie každý bude vedieť po anglicky. Dobrá metóda na učenie jazykov online je Rosetta Stone. Pohrabte sa niekde na nete a nájdete.

4. v prípade, že sa uchádzate o sezónne práce, skúste zistiť, kedy sú uzávierky pohovorov. Príklad – zimná sezóna začína v novembri-decembri. No gro pozícií sa naberá už v auguste, prípadne ak im ľudia nakoniec miesto nevezmú, preobsadia v septembri. No koncom septembra už zamestnávatelia posielajú pracovné zmluvy. Ak máte super CV, skúsenosti z nemecky hovoriacich krajín na danej pozícií, skúšať môžete asi aj neskôr.

5. Hľadajte na weboch typu profesia a posielajte životopisy. Veľa životopisov!
http://www.jobisjob.at
http://www.hotelcareer.com
http://at.indeed.com
http://www.rollingpin.at
http://www.hogastjob.com
http://www.careerjet.at

Ak viete, akú pozíciu hľadáte, o to lepšie, napr. čašníčka: http://www.rollingpin.de/stellen/hoteljobs/service/Kellner

6. Ak poznáte dobré agentúry, môžete sa obrátiť aj na ne. Ja žiadne dobré seriózne slovenské nepoznám a tak sa na ne zo zásady na nich neobraciam Prípadne občas sledovať skupiny na Facebooku, kde sa ponuka práce objavuje tiež (Slováci v Rakúsku, Slováci v Hornej Dolnej, Slováci v Taliansku atď..).

7. Hľadajte, posielajte, poprajte si veľa šťastia a čakajte na ponuky Tí serióznejší Vám zabezpečia aj ubytovanie a stravu zdarma, takže berte čo je výhodnejšie.

Ale poznám ľudí, čo dali výpoveď a spravili si gap year aj s hypotékou. Chce to iba viac šetriť a menej míňať. Ľudí trápi, že budú mať v životopise dieru, lebo nevedia uviesť žiadne konkrétne schopnosti, alebo skúsenosti, ktoré nadobudli počas cestovania. Tak aby ste vedeli HR-istov ohúriť aj niečím iným, ako zoznamom miest, o ktorých v živote nepočuli, prípadne kam pôjdu maximalnálne prstom na mape, snažila som sa zhrnúť nejaké tie schopnosti, ktoré ak vám zatiaľ chýbajú, tak možno práve na svojej vandrovke ich zdokonalíte a využite aj v pracovný prospech.

1. time manažment
Čas, jeho množstvo a efektívne využívanie času. Času nikdy nie je nazvyš. Time manažment nezahŕňa iba to, aby boli veci v daný čas hotové, ale tiež určovanie si priorít, nastavenie cieľov, využívanie tzv. common sense a tiež vedieť si zmanažovať čas na oddych, voľno, relax a načerpanie nových síl (kto stále pracuje, nič nestíha a nevie si nájsť aj čas pre seba, asi robí niečo zle – povedal nám raz jeden ujo v Japonsku, ktorého spolupracovníci chodili domov o polnoci, a on už bol hotový o 6tej). Cestovanie – nie je nič iné, ako byť v správnom čase na správnom mieste. Občas aj na nesprávnom :). Koľko dní sa kde zdržím, aby som následne stihla to, či ono. Ak sa chcem zdržať viac, bude to na úkor čoho? Trip cez 6 krajín za 3 mesiace? Kým v prvej bude obdobie sucha, v ďalsej už obdobie neznesiteľného tepla, v 4-tej už prichádzajúci monzún, v 5-tej už sú záplavy. Všetko je o manažovaní času. Cestovanie, ako aj práca, je aj o kalkulovaní, plánovaní, cieľoch, zozname čo mám spraviť (vybaviť si víza do ďalšej krajiny skôr, než mi vypršia tie súčasné a budem musieť krajinu opustiť, prípadne tam budem na čierno?), a cieľoch (na vianoce chcem byť už doma, dovtedy chcem stihnúť ešťe XYZ vecí). Nestíhaš pracovný deadline, alebo sedíš v buse na pražské letisko, diaľnicu opravujú a bus sa ani nepohne. Výsledok? Stres! Či už sme v práci na zadku, alebo sa snažíme stihnúť lietadlo, výsledok môže spôsobovať to isté.

2. sociálne a komunikačné zručnosti
Niekto sa s tým narodil, niekto musí na sebe pracovať. Ba priam by som povedala, že pokiaľ sa zanedbávajú, majú tendenciu zakrpatievať. Viď príklad dnešné open spacy v korporáciach, resp. internetová doba ako taká. Každá korporácia má firemný chat a keď chce človek niečo od kolegu, ktorý s ním nie je úplne kamoš, namiesto toho, aby zdvihol zadok a povedal mu to zoči voči, bude mu písať chat. 5 rokov svojho života som strávila na rôznom supporte v IT firmách, takže toto veľmi dobre poznám. A tiež sa mi stávalo, že som sa hambila niekoho niečo opýtať, tak som mu radšej napísala. Bolo to neosobné a tak veľakrát aj daný človek, ma bez ostychu poslal kadeľahšie. Pritom, keby som za ním prišla osobne, nemal by toľlko guráže ma odpálkovať. Typujem, že by mi poradil. Alebo ešte ma irituje aj to, keď tí najväčší vtipálkovia na chate sú v reálnej komunikácií tak ticho, že ani neviete,že tam sedia. Počas cestovania komunikujete veľmi veľa s miestnymi. Či už chcete niečo vybaviť, zjednať, kúpiť, odmietnuť. Všetko je LIVE, nič nie je online. Taktiež s vašimi parťákmi, ak si skočíte do vlasov, musíte sa baviť zoči voči a neskrývate sa za monitor. Tieto zručnosti treba skratka rozvíjat, lebo doba internetová nás dosť kazí. Pokiaľ nie ste zrovna rodený kecálek extrovert, ktorý má zase možno problém, že nepočúva nikoho iného iba sám seba a je problém ho umlčať.

3. jazyky
Ďalšia výhoda, ktorá ti pomôže v budúcej kariére, je nejaký jazyk, ktorý nie je zrovna obvyklý. Po nemecky, anglicky dnes vie pomaly každý, francúzsky, španielsky každý 5-ty, ale takú čínštinu, portugalčinu, švédštinu či turečtinu iste nie. Skús sa v danom jazyku naučiť aspoň zbežne komunikovať a hneď budeš mať o výhodu naviac. Aj keď náš pracovný trh je na tom tak žalostne, že robiť kancelársku krysu so 4 jazykmi pre zcestovaného človeka nie je výhra, ale skôr trest.

4. vizualizácia
Vizualizujeme si text, obrazy, skice, cestovný poriadok, nápis na budove atď. Schopnosť vizualizovať si, reprodukovať, kedy nám pracuje pamäť, ktorá spája obrazy z minulých zážitkov, plus predstavivosť a domýšľavosť. Nejde o to, či sa budeš v budúcnosti venovať grafickému designu alebo interpretovať grafy, každopádne sa ti to zíde. A kde inde si túto schopnosť precvičíš, ako na cestách. Stále nové mapky, plániky miest, nové miesta, orientácia a navigácia, aby sme došli, kam potrebujeme.

5. zvládanie stresu
Ako zvládate stres? Je jednou z častých otázok na pohovoroch, samozrejme až po otázke, kde chcete byť o 5 rokov (moja obľúbená). Stres je všade okolo nás, nedá sa mu vyhnúť. Je však iba na nás, do akej miery si ho pripustíme k telu a dokážeme s ním pracovať. Stres škodí zdraviu, zvyšuje tlak, tep, spôsobuje infarkty (v súčasnosti už aj u relatívne mladých ľudí). Ako pracovať pod stresom – včas odhaliť, čo ho spôsobuje, faktory a ich vplyv na nás. Snaha zanechať si chladnú hlavu. Brať veci s humorom. Niekto môže mať stres z lietania, stres zo šoférovania, ktoré kvoli tomu nikdy neskúšal. Každý moment tvojho tripu je niečo nové, niečo môže byť nečakané, negatívne, čo môže spôsobiť stres. Všetko, čo nás dostáva mimo našej komfort zóny vlastne môže spôsobovať stres. Či už uviazneš v dedine, na hraniciach, kde musíš prespať, žiadni turisti, miestni ti nerozumejú, alebo strata/krádež dokladov. Nutná zmena plánov kvôli vonkajším okolnostiam je na tripe veľmi častá záležitosť. Zmena itineráru, plánu cesty, atď. Vybavovala som si čínske víza vo Vietname,kde mi ich ani náhodou neudelili. Potom som sa dozvedela, že nádor môjho psa sa rapídne zväčšil a vraj sa nedá operovať. K tomu si človek priráta svoje hnačky, ktoré trvajú už 3mesiace, tak miesto toho, aby zmenil klímu a odletel na Nový Zéland, tak si kúpi letenku domov a ide zachranovať a hľadať doktora pre psa. Ťažko uveriť, že keď si niekto vezme gap year, po slovensky rok voľna, kedy sa venuje svojim záľubám a činnostiam, môže zažiť rovnaký stres ako niekto v práci. Je to však veľmi individuálne, každý stresuje z inej blbosti.

6. tímová práca
Aj toto môže zaujímať HR-istov, ak budeš mať pracovať v kolektíve. Schopnosť spolupráce, zdieľanie nápadov, ideií, atď. Keď si predstavíš svoje cesty, nájdeš tam plno momentov, kedy ste sa dohadovali štýlom, „ja pôjdem kúpiť lístky na vlak, ty choď zaplatiť hotel“. Taktiež vymýšľanie spoločného plánu, kam ďalej, atď. Niekedy nikto nemá žiadny nápad a aj tak je nutné niečo vymysleť. Prípadne každý má iný plán a musíte násjť spoločnú reč, pokiaľ sa nechcete rozdeliť. A potom sú takí tí, čo sú ticho, keď je treba, ale nakoniec všetko opindajú. Keď mali možnosť predloziž návrh, boli ticho. Dá sa na tom však pracovať.

7. organizácia a plánovanie
Asi netreba dlho vysvetľovať. Dezorientácia, chaos miesto plánovania a keď k tomu pripočítate chybovosť, môže vás to stáť aj flek. Nedostatok týchto schopností, či skúseností vás môže stáť job. No počas ciest tým môžete prísť oveľa viac. Stratíš sa, lebo si si nekúpil mapu a nevieš sa spýtať miestnych, lebo im nič nerozumieš, prípadne tam žiadni ľudia už nie su. Nepamätáš si názov hotela ani ulicu. Alebo si stratil mobil, alebo si si nevzal dostatok zásob jedla mimo civilizácie, výbavu na svoj hike trip, spálil si sa na popáleniny 1. stupňa, lebo si si neuvedomil, že slnko je inde silnejšie. Minul si celý kredit na roaming, lebo si zabudol, že nie si v EU. Ľudia sú rôzni. Niekto je praktický, niekto zas viacej emocionálny. Cestovanie po niektorých krajinách naozaj vyžaduje veľa plánovania a detailov, bez ktorých sme stratení (sú hranice pre cudzincov už otvorené? Dostanem na hranici víza? Treba mi špeciálny papier, ktorý dostanem iba na úrade xy? Je dané miesto dostupné verejnou dopravou? Potrebujem očkovania, povolenia, rezervácie?)

8. adaptabilita alebo flexibilita
Schopnosť prispôsobiť sa a reagovať na nové je v dnešnej rýchlej dobe, kedy napredujeme vpred rýchlo, ale o to dlhšie trvajú schvaľovacie procesy, rôzne činnosti sa premenili na pouhý stereotyp. Zvyk robí železnú košeľu. Keď robím niečo dlhé roky stále rovnako, môže byť ťažké zrazu začať robiť to inak – lepšie, efektívnejšie, prípadne vôbec. Človek, ktorý sa dobre prispôsobuje rôznym situáciam a dokáže na ne reagovať má eso v rukáve. Krízový manažment počas chodu. Nevyšiel mi plán A, prechádzam na B, ktorý už nie je aktuálny, C už nie je aplikovateľný a tak vymýšľam za chodu D.

9. schopnosť rozhodovať
Vo svete, kde je viac príkazov a zákazov, návodov na použitie toaletného papiera, stráca kreatívne zmýšľanie svoju podstatu, resp. o to viac sa cení. Schopnosť rozhodovania je tiež nutná vlastnosť lídra. Určovanie cieľov, vymýšľanie rôznych iných scenárov, pre a proti, vybrať najlepšiu alternatívu, čo prinesie aký risk a zisk a to všetko pod tlakom a v krátkom čase. Nestihli sme vlak do bodu B? Ďalší ide až zajtra, čo budeme robiť, keď o 2 dni sme mali ísť z B do C a teraz sa posúva celý harmonogram? Osobne neznášam rozhodovať za druhých. A oni to tak radi na mňa nechávajú, lebo zo mňa robia toho vodcu. Pritom som oveľa radšej keď nemám zodpovednosť a keď občas aj za mňa niekto niečo rozhodne. Nerozumiem tomu!

10. riešenie problémov
Ide ruka v rukáve so schopnosťou rozhodovať. Je to nutné tiež na prežitie v denno dennom živote, vo vzťahoch, skratka všade. Je tiež veľmi užitočné každý problém vidieť ako príležitosť naučiť sa niečo nové, niečo nové o niekom (napríklad jeho schopnosť postaviť sa k problémom). Lepšie sa mi cestuje s niekým koho poznám, o kom viem, čo od neho čakať. To isté platí aj v pracovných, ale hlavne v partnerských vzťahoch.

11. silná osobnosť
V živote stretneš veľa ľudí, ktorým nepôjde o tvoje dobro, prípadne sa vďaka nim dostaneš do zaťažkávajúcich situácií. Ako sa vraví, čo ťa nezabije, ťa iba posilní. Keď si človek myslí, že prežil toho zlého už dosť, je tu ďalšia facka. Netreba to však vnímať tak negatívne. Treba to brať ako príležitosť stať sa o niečo silnejším. Ak ste citlivá povaha, môžete si častejšie poplakať. Ak si však dokážete zanechať chladnú hlavu aj v prípade, že sa vás zoči voči snažia potopiť ku dnu, zrazu zistíte, akí ste silní a poviete si „wau“.

Takže ak si introvert, ktorý sa nevyzná v mape, nevie žiadny jazyk, máš skvelú príležitosť vylepšiť si svoje CV a vidieť zároveň kúsok sveta

Mojim cieľom a víziou je v budúcnosti realizovať zopár vlastných podnikateľkých plánov, no zatiaľ k nim postupujem iba pomaly. Keď som sa minulý rok vrátila nečakane domov v lete, dostala som takú ideu, ze keď sa v novembri vrátim zo Zélandu, mohla by som ísť na sezónu do Rakúska do Álp. Hory, sneh, vo voľnom čase brázdiť svahy. Jasne, idem do toho!

Háčik bol jedine v tom, že keď som v polke septembra 2013 začala rozposielať životopisy, ničoho iného, ako odpovedi, že ďakujeme, ale miesto sme obsadili niekym iným, som sa nedočkala. Výsledok = nula bodov. 

Potom som odletela k protinožcom, pobudla chvíľu v Austrálii a mesiac na Zélande. Keď som sa vrátila domov, hľadala som niečo urýchlene, lebo som si domov priniesla sekeru. Bola som v rovnakej pasci ako už x-krát predtým. Zase som si hľadala job pod časovým tlakom a vo finančnej tiesni, kedy človek berie čokoľvek. Možnosť vrátiť sa do starej office práce som zatiaľ zavrhla. Vrhla som sa na slovenský pracovný trh. Poslala som maily do všetkých cestoviek, ktoré produkovali aj niečo iné ako Egypt a Tunis, s výnimkou CK Bubo (som alergická na p. Fellnera a on na batôžkárov, ktorí mu asi kradnú business, takže táto alergia je vzájomná). Na pohovor ma pozvali viacerí, no ponuku som dostala iba od jednej, kde o týždeň končím. Že prečo? To je tiež iný a oveľa dlhší príbeh. Vlastne za posledné 2 roky mám toľko príbehov, že by to bolo už na knihu!

Zmeniť pracovisko som sa tento rok pokúšala už viackrát. No už ma nechceli ani v tých korporáciach, kde som ešte nerobila. (bola som už v IBM, HP, Accenture) Na pohovore som už nikoho nedokázala presvedčiť, že ma daná robota bude baviť, bodaj by aj, keď dobre viem, že nebude. A povedať im do očí, že potrebujem job, lebo potrebujem peniaze, mi prišlo ako dosť prízemná motivácia. To by im bolo jasné, že ako náhle zarobím nejaký budget, tak im ujdem. Pritom to nie je pravda. Ušla by som asi z iných dôvodov Chcela som len job, ktorý by ma ako tak uživil a popri ktorom by som pomaly mohla rozbiehať vlastné veci. Začala som však nadobúdať dojem, že som nezamestnateľná. Terajšia robota v CK ma aj bavila, no boli tam iné problémy a veľa problémov.

Takže Rakúsko – pokus číslo 2 – August 2014. Ešte som sa mohla snažiť o francúzske, talianske či švajčiarske alpy, ale po francúzsky viem 5 slov, po taliansky (keď si domyslím zo španielčiny) možno aj 8. Z nemčiny toho neviem viac, naposledy som sprechovala v 5.tej triede na ZŠ, čo už je tých 20 rokov ale k našim susedom ma to asi lákalo najviac, nie je to domov tak ďaleko a keď sa naučím niečo po nemecky, v budúcnosti to zúročím.

Sezónna práca ma nesporne svoje výhody. Po skončení sezóny idete domov, alebo kam len chcete a nemusíte nikomu vysvetľovať, že to nie je zrovna to, čo ste hľadali. Dôležité je iba vydržať! Vydržať makať, robiť manuálnu robotu, lebo bez jazyka nič lepšie asi človek nemôže čakať. Manuálnu robotu, kde za mesiac zarobíte 1350 € v čistom, bonusy a sviatky preplácané na konci. Nielen, že ako upratovačka zarobím viac ako stredný manažment na Slovensku, ale je dosť pravdepodobné, že nebudem mať ani kde mínať. Maximálne tak na šnicle na svahu. Ubytko a stravu mám zadarmo, celosezónny skipass za 200 €, taktiež hotelové vymoženosti mozem využívať for free. A vedzte, že 4* spa hotel uprostred svahu v nadmorskej výške 2200 m má tých vymožeností dosť! Ale aby ste mi nezávideli, tak budem mať na starosti čistotu cca 20 izieb, ktoré treba obehať za doobedie, lebo poobede sa robí už niečo iné, takže to nebude žiadne leháro.

Upratovanie na fulltime som si vyskúšala už aj v Sydney 5 rokov dozadu. A kombinácia fyzickej záťaže cez deň a psychickej (pri PC) po večeroch mi vyhovuje asi najviac. Večery budem mať voľné, takže okrem tých spominanych aktivít sa môžem venovať tomu pomalého rozbiehaniu vlastných projektov, na čo sa už teším

A čo bude potom, to sa uvidí. Vždy je ľahšie venovať sa vlastným veciam, keď má človek z čoho financovať réžiu a bez výčitiek svedomia dumať, vymýšľať, realizovať a zase dumať nad realizáciou.

A konečne si kúpim potom ten karavan!