Už je to viac ako 5 týždňov odkedy som odišla k našim západným susedom za robotou. Mohla by som spraviť malú rekapituláciu ako to tu ide.
Tákže začnime tou pracovnou stránkou:
Makáme 51 hodín týždenne. Každý deň od 8:00. Niekedy 6 dní + 1 deň voľna, niekedy 7 dní a 2 x poobede voľno od 12:30. Doobedu sa upratujú izby, Ráno naklusáme s vozíkmi na chodbu a čakáme, kedy sa zazobanci prevažne nemeckej národnosti uráčia ísť na raňajky. Každá má na starosti tak 10 až 15 kusov izieb, podľa počtu postelí. No kolotoč… Poobede trčíme v práčovni, skladáme uteráky, žehlíme posteľné prádlo, nakladáme práčky a sušičky. Ten kto má poobede pauzu, pokračuje až večer. Horšie je, keď v nedeľu odchádza 90% hostí z kapacity cca 280 lôžok, tak to naozaj máme čo robiť. Poschodia su obložené novým prádlom, županmi a inými hlúposťami, ktoré dostávajú hostia. Poobede už každú bolia ruky, nohy, zadok, potíme sa tu ako robotníci v auguste na brigáde. Prvý mesiac som sa každé ráno budila s opuchnutými a stŕpnutými rukami, občas zvyknú boleť aj kríže.
Najbližší obchod je 4 km dole serpentínami v dedine, bez auta si človek moc neužije. V okolí sú iba ďalšie hotely. Život tu ide ozaj rýchlo. Čas sa počíta na počet rezňov, lebo každú nedeľu je na obed rezeň, takže ešte nejakých 18 rezňov?…Blbé je, že v nedeľu je tolko roboty, že si človek ten rezeň ani nevychutná. Napráskaš sa a ideš opäť makať, lebo o 2 hej ti budú vyvolávať inteligentné slečny z recepcie, že či nevieme, že do druhej majú byť všetky izby hotové. Nuž, mali si najať robotov a nie ľudí. Holt, naša recepcia hosťom sľúbi aj východ slnka o 3tej ráno..A neraz sú hostia na checkin v hotely už ráno o 9tej. Tak, môžu ísť budiť tých, čo ešte spia v ich posteliach, že očuj Feri, vypadni odtial, to je moja izba…
A teraz tá druhá strana mince:
Tento kolotoč je veľmi rýchly. Aj stres, ktorý občas máte sa skončí veľmi rýchlo. Netočíte v hre žiadne milióny, nikomu nejde o život, a zajtra sa začne opať nový a úplne iný kolotoč. Môžete spávať úplne kľudne a s vedomím, že sa iba poriadne namakáte a večer padnete mŕtvi do postele.
Do práce dochádzam minútu pešej chôdze. Medzitým sledujem východ slnka a lamentujem nad tým, aké je dnes počasie, v závislosti od toho či robím, alebo mám aj voľno. Počet pekných dní je tu však toľko, ako tých zahmlených na Chopku. A to sme v nadmorskej výške 2200 m nad morom. Do hotelového fitka chodiť nemusím. Denne toho vypotím a poposilujem až až. Energiu chodím dobíjať na svah. Vrámci svojho voľna sa naň dostanem 2-3x do týždňa. Celosezónny pass ma vyšiel na 230 €. Keď mám 2 hodiny voľna a svah nestíham, idem si zaplávať. Alebo sadnem do auta, pustím si hudbu a idem do dediny, do inej dediny, do mesta, skrátka hocikam vypadnúť z tohto komplexu a mať pocit, že som úplne normálny človek, ktorý tu nie je nonstop uväznený v tejto zlatej klietke. Keď som na svahu, zabudnem na všetko, cítim sa ako tí ostatní – čo vycálujú liter za týždňovú lyžovačku.
Výplatu mám 5teho na účte. Niekedy sú aj trinkgelty. A niekedy pivo alebo chipsy, či oriešky čo nechajú hostia na izbe. Čo, oproti mojej poslednej robote, kde mi peniaze meškali aj dva mesiace, je úspech. A keď prežijem do konca sezóny, tak aj 13ty plat.
Ubytovanie je čistý luxus. Už som sa čo to napočúvala o personálnych kuticiach bez okien, spoločných weckách, sprchách, prípadne oknom do garáže, izbe veľkosti 2 x 2 metre a pod. Aj tu sa nebývalo predtým takto luxusne. Ale tak či tak, keď človek vyskúša 2eurové izby na Srí Lanke, v Indii a pod, tak luxus nájde asi všade, že jo. Náš personal haus je tu od leta. Ešte to tu smrdí od malovky. V izbe mám novú kingsize bed, skriňu, stôl, telku, ktorú nekukám a kúpelku. Na izbe som sama – tento štandard som tiež nečakala. Výhľad na kopec, za oknami počujem iba snežné delá, prípadne skútre a ratraky. Vlek začína 20m od budovy a lanovka asi tak 150m. Zjazdiť sa dá rovno ku vchodu.
Tak čo poviete, celkom obstojný deal nie? A nie som tu jediná upratovačka s titulom 🙂
