Počas minulého roka, keď som veľa cestovala, som aj veľa premýšľala. Dnes je moderné pracovať online a cestovať vďaka tomu po lacných krajinách. V kurze je digitálne nomádstvo. Prečo sa o toto nepokúšam a zatiaľ ani nesnažím – v príbehu niekedy nabudúce.
Mojim cieľom a víziou je v budúcnosti realizovať zopár vlastných podnikateľkých plánov, no zatiaľ k nim postupujem iba pomaly. Keď som sa minulý rok vrátila nečakane domov v lete, dostala som takú ideu, ze keď sa v novembri vrátim zo Zélandu, mohla by som ísť na sezónu do Rakúska do Álp. Hory, sneh, vo voľnom čase brázdiť svahy. Jasne, idem do toho!
Háčik bol jedine v tom, že keď som v polke septembra 2013 začala rozposielať životopisy, ničoho iného, ako odpovedi, že ďakujeme, ale miesto sme obsadili niekym iným, som sa nedočkala. Výsledok = nula bodov.
Potom som odletela k protinožcom, pobudla chvíľu v Austrálii a mesiac na Zélande. Keď som sa vrátila domov, hľadala som niečo urýchlene, lebo som si domov priniesla sekeru. Bola som v rovnakej pasci ako už x-krát predtým. Zase som si hľadala job pod časovým tlakom a vo finančnej tiesni, kedy človek berie čokoľvek. Možnosť vrátiť sa do starej office práce som zatiaľ zavrhla. Vrhla som sa na slovenský pracovný trh. Poslala som maily do všetkých cestoviek, ktoré produkovali aj niečo iné ako Egypt a Tunis, s výnimkou CK Bubo (som alergická na p. Fellnera a on na batôžkárov, ktorí mu asi kradnú business, takže táto alergia je vzájomná). Na pohovor ma pozvali viacerí, no ponuku som dostala iba od jednej, kde o týždeň končím. Že prečo? To je tiež iný a oveľa dlhší príbeh. Vlastne za posledné 2 roky mám toľko príbehov, že by to bolo už na knihu!
Zmeniť pracovisko som sa tento rok pokúšala už viackrát. No už ma nechceli ani v tých korporáciach, kde som ešte nerobila. (bola som už v IBM, HP, Accenture) Na pohovore som už nikoho nedokázala presvedčiť, že ma daná robota bude baviť, bodaj by aj, keď dobre viem, že nebude. A povedať im do očí, že potrebujem job, lebo potrebujem peniaze, mi prišlo ako dosť prízemná motivácia. To by im bolo jasné, že ako náhle zarobím nejaký budget, tak im ujdem. Pritom to nie je pravda. Ušla by som asi z iných dôvodov 😀 Chcela som len job, ktorý by ma ako tak uživil a popri ktorom by som pomaly mohla rozbiehať vlastné veci. Začala som však nadobúdať dojem, že som nezamestnateľná. Terajšia robota v CK ma aj bavila, no boli tam iné problémy a veľa problémov.
Takže Rakúsko – pokus číslo 2 – August 2014. Ešte som sa mohla snažiť o francúzske, talianske či švajčiarske alpy, ale po francúzsky viem 5 slov, po taliansky (keď si domyslím zo španielčiny) možno aj 8. Z nemčiny toho neviem viac, naposledy som sprechovala v 5.tej triede na ZŠ, čo už je tých 20 rokov 😀 ale k našim susedom ma to asi lákalo najviac, nie je to domov tak ďaleko a keď sa naučím niečo po nemecky, v budúcnosti to zúročím.
Sezónna práca ma nesporne svoje výhody. Po skončení sezóny idete domov, alebo kam len chcete a nemusíte nikomu vysvetľovať, že to nie je zrovna to, čo ste hľadali. Dôležité je iba vydržať! Vydržať makať, robiť manuálnu robotu, lebo bez jazyka nič lepšie asi človek nemôže čakať. Manuálnu robotu, kde za mesiac zarobíte 1350 € v čistom, bonusy a sviatky preplácané na konci. Nielen, že ako upratovačka zarobím viac ako stredný manažment na Slovensku, ale je dosť pravdepodobné, že nebudem mať ani kde mínať. Maximálne tak na šnicle na svahu. Ubytko a stravu mám zadarmo, celosezónny skipass za 200 €, taktiež hotelové vymoženosti mozem využívať for free. A vedzte, že 4* spa hotel uprostred svahu v nadmorskej výške 2200 m má tých vymožeností dosť! Ale aby ste mi nezávideli, tak budem mať na starosti čistotu cca 20 izieb, ktoré treba obehať za doobedie, lebo poobede sa robí už niečo iné, takže to nebude žiadne leháro.
Upratovanie na fulltime som si vyskúšala už aj v Sydney 5 rokov dozadu. A kombinácia fyzickej záťaže cez deň a psychickej (pri PC) po večeroch mi vyhovuje asi najviac. Večery budem mať voľné, takže okrem tých spominanych aktivít sa môžem venovať tomu pomalého rozbiehaniu vlastných projektov, na čo sa už teším 😉
A čo bude potom, to sa uvidí. Vždy je ľahšie venovať sa vlastným veciam, keď má človek z čoho financovať réžiu a bez výčitiek svedomia dumať, vymýšľať, realizovať a zase dumať nad realizáciou.
A konečne si kúpim potom ten karavan! 🙂
