Ako obvykle balime stan, ranajkujeme a ide sa dalej. Rudy nas opusta s tym, ze pojde rychlejsie, v poslednom kempe postavi stan a bez veci chce stihnut dojst na koniec okruhu a uvidiet ladovec, kedze pocasie je fajn a na dalsi den by to nemusel stihnut. Po cca 2hodinach prichadzame do kempu italiano. Nevyzera to tam teda nic moc, je to tmave miesto pod stromami, vedla potoku, s jednymi kadibudkami.
Ked si predstavim, ze by som sem mala slapat vcera, radsej si nic take nepredstavujem a ideme dalej, az do posledneho kempu paine grande. Na miesto dorazime asi o 4tej, najdeme stan aj s odkazom, kedy sa Rudy vydal na cestu. Vybalime nejakeho zvysneho tuniaka, a za chvilu zaspime v stane od unavy. Budi ma Bea, nieco v predsienke suchoce..dosiel pasavec, zacitil tuniaka. Neskor nas zase budi Rudy a ukazuje aj fotky z ladovca. Zavidim. Vraj sa netreba trepat az na koniec, ale vsetko je vidiet uz z miradoru, ktory je od kempu cca 1h20min, ze on dlho bludil v kempe, lebo to bolo na chuja oznacene a nevedel kade sa vydat. Cesta viedla od horskej sluzby rovno hore. Takze sme si s beou povedali, ze to skusime dalsi den, ze si privstaneme. Katamaran -lod, vyplava z kempu o nejakej 14tej dovtedy sa to da stihnut. Chata, aj tackaren, aj obchod boli v dobrom stave. Az na tie sprchy, kde bol bordel. V tych predoslych kempoch, kde bol pomaly problem zohnat elektrinu, to bolo udrziavanejsie. Navarili sme veceru a sli spat. Tato posledna noc bola najchladnejsia, kedze bolo jasno. Ani vetrisko uz nehucal. Ale teplota klesla na 4st v rohu stanu.
CO SME VIDELI:
dalsiu cast narodneho parku, ladovce
DOPRAVA:
opat pesibus
UBYTKO:
kemp s velkou miestnostou na varenie, kupelka s teplou vodou, ale spinave.
4500 pesos/osoba
