Zivot na cestach bezi velmi rychlo. Uz cestujeme 5ty tyzden a mne sa posledne dve noci snivalo o tom ako odlietam o 2 dni zo Slovenska a nic nestiham, alebo sa strhnem v strede noci a pozeram, kde vlastne som (choroba sposobena castym striedanim ubytka). Na stastie sa vzdy zobudim pod ventilatorom a mojim spacakom, ktory uz preskakal kadeco a vsetko je v poriadku.

V rozvojovych krajinach zabijate strasne vela casu cinnostami, ktore vo vyspelom svete trvaju zlomok sekundy, alebo sa spravia sami. Napriklad take pranie je dost velky konzument casu, kedze vsetko sa tu pere rucne a aj tak to nikdy nevonia praskom, ako ked periete v pracke. Alebo taka sprcha. Malokedy tecie poriadny prud vody, voda je tu nejaka makka a tak mydlo sa tazko zmyva, nehovoriac o tom, ked si chcem umyt vlasy, to si potom rozmyslim, nastastie ich mam tolko ze sa nemastia:D v sprche byvaju kybliky, kam si napustate vodu z vedlajsieho kohutiku a mozete sa “oplachovat” vacsim prudom.
No ale k veci, co maju tieto cinnosti spolocne so zabijanim casu vo vlaku? Jednoduche. Vo vlaku robim vsetko, co inde nestiham. Napriklad vcera som chcela vytriedit fotky do dalsieho albumu, ale wifi bola iba na terase. Zvladla som booknut ubytko a dalsi vlak, potom ma uz zacali zrat komare a boli obzvlast agresivne. Takze vo vlaku dohanam moje publikacne povinnosti. Alebo ako som sa vcera dozvedela z jedneho clanku, preco zacat pisat blog na ceste okolo sveta? Je to jediny sposob, ktory ta donuti triedit fotky uz pocas cesty a je to naozaj pravda.

Na sri lanke ubytko prislo za nami, mali sme viac vegetu, aj viac casu na blbosti. V Indii treba bookovat vlaky, lebo niektore su aj tyzden dopredu vypredane. Ubytko uz nechodi za nami ako na sri lanskych staniciach, aby sme mali kde zlozit hlavu a neplatili za to majland, zaroven nespali medzi svabmi – treba hladat a bookovat vopred – dalsi casozrut.
Konecne som sa dnes dostala aj ku svojej rozcitanej knihe. Plus som si po mesiaci zapla music player v mobile, takze som na chvilu bola odstrihnuta od pokrikovania predavacov vo vlaku “chai, coffee, tomato soup, chicken lollipop, byriani, veggie kotlets, sandwich.  Vyvalila som sa do svojej klietky (stredny leziak vo vlaku), kde mozete iba lezat, nie sedet, lebo tesne nad vami je dalsie lezadlo a zrazu som zistila, ze tu nestiham ani premyslat. Rano clovek zhana dake ranajky, ak nebezite opat na vlak, tak behate po meste, nejaky ten sightseeing, o chvilu obed, nieco este pozriete v meste, zhanate chladok, wecko, potom nejaky zabity cas v mhd, zhananie dakej vecere a sme zase tam kde sme boli. Vecer, ak mate kde vyvesit pradlo volaco operiete. Elektrika tu vypadava pravidelne na x hodin, takze ak chcete v danom case nabijat notebook, byt na nete, vacsinou to nikdy nejde podla planu.

Takze lezim v klietke, pod hlavou mam kabelu so zrkadlovkou – netusila som, ze aj toto moze sluzit ako dobry vankus. Aj ked, beha tu ujo, poziciava erarne vankuse za 10 rupiek, ale skusat to nebudem:) a hladam rozne polohy, ako minimalizovat tlak tela na oblecenie lepiace sa na lezadlo, kedze je prijemnych 37 stupnov (hodinky sa nemylia). Akosi nic nepomaha. Pomalicky sme tu duseni grilovani vo vlastnej stave. Pozitivum je, ze na to, ze cestujeme v obycajnej triede s miestnymi, wecka su ciste (turecke samozrejme, su tu aj western, ale tie nik nepouziva a nemaju splachovac na rozdiel od tureckych. V tureckych aspon nehrozi, ze na mise najdete pozostatky niekoho, kto sa netrafil), vsade tecie voda, aj mimo weciek je umyvadielko. Spomenula som si na casy ked sme chodievali rychlikmi do Ziliny ci Brezna na lyzovacky a wecka boli vzdy skor v hrozostrasnom stave, voda netiekla, jedine pozitivum v nasich vlakoch boli vsadepritomne smetiaky.
Pokracujem teda v premyslani a konstatujem, ako mi je dobre. Som tu, v nejakom indickom vlaku, na mile daleko od Slovenska, kde som prezila skoro cely svoj zivot. Mam svoj pas, s ktorym si mozem ist pomaly kam chcem. Mozem si vybrat ci budem zit v Europe, alebo emigrujem niekam do tramtarie. Nevravim, ze to idem realizovat a ze to ide lusknutim prsta, no mame na vyber, na rozdiel od vacsiny ludi na svete, ktori nemaju pas a aj ked hej, mozu ist max do susednej krajiny.
Je iba v nasich silach, kam to v zivote dotiahneme. Ci budem na sebe makat a nieco dosiahnem, alebo budem stale hladat argumenty preco sa to neda a obranovat tak svoju lenivost a pohodlnost.
Akurat prichadza predavac s nejakymi mistickami, vyzera to ako jogurt. Baby si to uz pytaju. Aj pre toto su perfektne spolucestujuce. 29 z 30 ludi by si tu vec nekupilo, lebo by sa balo, ze sa z toho po..rie. Ony nie, tak si tu grcku kupujem aj ja. Je to taky sladky jogurt, mnamka po obede.
Opat zmenim polohu vo svojom chlieviku a rozmyslam, ako mi je fasa a ze napad stat sa na chvilu “fulltime traveler” bolo asi najlepsie rozhodnutie v doterajsom nudnom zivote.

img_0010

You might also like these post :

Share this post, let the world know:
Posted in Blog, India | Tagged