Posuvame sa dalej smerom ku Colombu. Rano sme zistili, ze nemame dost penazi na to, aby sme zaplatili ubytko aj s jedlom, takze ideme peso do mesta, smer najblizsi bankomat.

Opat je strasne dusno. Zaplatime ucet a ideme na hlavnu cestu chytit bus do Galle. Prisiel rovno nejaky, pokladnik krici kam chceme ist, kyve hlavou, ze dobre naskakujte, lebo nezastavujeme. Doslova. Celu cestu ide ako besny, stale trubi a vsetci musia uhybat. O chvilu prechadzame nejake dediny, kde su v mori na drevenych paliciach rybari – tradicny rybolov, to je to co som chcela fotit na juhu, ale zatial sme na nich nemali stastie, iba na ich prazdne palice v mori. Vystupujeme v dedine pred Galle, Unawatuna. Je tu kopa guesthousov, ostaneme este chvilu pri vode, radsej ako v meste v Galle. Tak sme vystupili, tuktukarom sme sa nechali odviest do nejakeho lonely planet ubytka – Village Inn. Jednak to bola diera, bolo to daleko od vody a teta pytala dost penazi. Inak vcelku turisticka dedina, kopa bielych dovolenkarov, resp uz aj do ruzova pripecenych. Ubytka tam boli drahe alebo vybookovane. Tak som ostala strazit ruksaky a baby sa sli prejst jedna jednym smerom, druha druhym. Nataly zohnala nejaku chajdu rovno na plazi za 2000, izba sa celkom dala, iba ak okna sa nedali zavret, po chvili bola na podlahe tona piesku a jelikoz to bolo doslovne meter od vody, na kamennej vyvysenine, vlny tam plieskali vodu aj cez okna. Plesnivy cierny strop v kupelke som si vsimla az neskor. Kachlicky boli nove, ale plesniviet im to stihlo dost rychlo. Voda v umyvadle netiekla. Na co majitel povedal, resp ked zapol privod, zacalo to striekat odvsadial len nie z umyvadla. Takze zuby sme si umyvali v kohutiku, ktory bezne pouzivaju na umyvanie noh.
Jest sme boli v nejakej turistickej restike, ceny trochu poskocili, ale stale sa to dalo prezit. Uz sme asi rozmaznane, ked cakame ubytko za 2e na osobu a jedlo za 1e cela dedina je turisticky zamerana, doteraz som sa pytala, kde su vsetci ti turisti, ktori sem utekaju z Europy za teplom a tu sme ich nasli. Je tu kopa obchodikov, suvenirov, ale hlavne jewellery shopov, ktore boli plne kedze bolo toho Valentina. Zenske len ukazovali co chcu a chlapi len zaplakali ked trebalo ist platit. Na ulici sme stretli, resp prihovoril sa nam Cech na bicykli, ze uz je na ceste od aprila 2011, ma plachetnicu a je sam, takz mu to trva dost dlho. S vynimkou istanbulu ide stale na zapad a vyrazil z Grecka. Taky vysmazeny 40tnik, akurat cakal na indicke viza.
Vecer to bolo zaujimave. More strasne hucalo, clovek len caka v posteli kedy ho vytopi. Tak do 3tej som sa iba prehadzovala, nad ranom ma to prestalo bavit a zaspala som.