Mam rada ten pocit, ked som niekde cudzincom, no zaroven to tam dostatocne poznam, aby som nemusela vytahovat v jednom kuse mapu. Nepotrebujem menit jazyk z bahasa malaysia na english pri kupe listkov na metro, lebo uz viem, co sa tam pise.
Konecne si uzivam svoj pobyt v tejto azijskej metropole. Misky ananasu, papaye, dragon fruit, manga a melonov za par centov, dzusiky od vymyslu sveta, neviem co si mam dat skor:) vcera som si upgradela menu o pecene gastany, na ktore mam alergiu uz par rokov, no ked ich milujes, nie je co riesit..

Takze Kuala Lumpur po tretie. Prvykrat sme tu stravili asi 6dni, kedy som behala po doktoroch (aj tak prd z toho, nic mi nepomohlo..), po ambasadach, lebo som potrebovala notarsky overit podpis a teplo mi naozaj liezlo krkom. No skratka, uz v tom case sa so mnou hnacky vliekli druhy mesiac..nech sa clovek akokolvek zapiera, neuhra to tak, aby sa kazdy den zobudil s usmevom na tvari, ze juchuu co pekneho nas dnes caka a pritom upaluje na wc:-)
Vela vody pretieklo Mekongom, kym som tento boj nakoniec mudro vzdala a prisla to rozchodit domov. Este v lietadle som si uzivala toaletu tak casto, ako moji 3 spolusediaci dokopy.
A doma? Po tyzdni som bola fit…

Druhy stret s Kualou nastal koncom septembra, vdaka mojej spiatocnej letenke BKK-VIE a PRG-KUL. Kupovat si spiatocku z azie a do azie vo mne vyvolavalo pocit, ze sa vraciam “domov”. Aj ked cielova destinacia bola Novy Zeland, stale som mala asi 11 dni k dobru medzi Kualou a stretkom v Aucklande. Takze uvahy o tom, kde sa po ceste zastavim boli dost rozsiahle. Dokonca sa mi snivalo o tom, ze som letela na indonezsky ostrov Sulawesi:-) znamenie alebo len zbozne prianie?.. Nakoniec zvitazil zdravy rozum. Na Indoneziu treba viac casu, mozno aj sparing partaka a chut ist do tropov bez strachu z hnaciek. Letenky do azie sa daju uz zohnat za babku, nie je to tak daleko ako napr ta Australia, z ktorej mi chybalo Great ocean road, Uluru a outback. Na Uluru a outback treba tiez viac casu, takze aspon tych 12 apostolov, lacnejsie si to uz nikdy nepozrem. A po vygoogleni fotiek z malajzskych cajovych plantazi bol itinerar uz viacmenej hotovy.

Najlacnejsie lety boli vzdy cez Kualu, takze som ju neobisla ani cestou domov zo Zelandu. Akurat to vyslo tak, ze cesta na Slovensko mi bude trvat asi 7 dni. Ked som si to bookovala, celkom som sa na to tesila. Aj na to, ze tento trip, ktory s prestavkou trval 9 mesiacov ukoncim solo. Ked cestujete s viacerymi, vela veci vam unika. Clovek sa potom nestihne ani spamatat a zrazu je uz doma na Slovensku s vycitkami, ze sa ani nerozlucil a vsetkemu je koniec. Zeland nie je krajina na cestovanie, ktoru si clovek uzije solo, iba ak by sa chcel pripojit k 20 rocnym Nemcom, ktori su tam vsade, kam sa clovek pohne. Chcela som sa ale rozlucit osamote. Nedelit sa s nikym o posledne zazitky v Azii. Cas naozaj leti. Ved to bolo len nedavno, kedy mi taketo dlhodobe cestovanie pripadalo nerealne, asi ako mnohym z vas. Iba nedavno som davala zbohom kamosom na farewell party. A zrazu je na konci aj moja dlhopripravovana cesta? Fuck that, je to vobec mozne?

No uz v Sydney sa mi tento rozkuskovany presun domov prestaval pacit, hlavne ked sa mierne dvihla hmotnost mojej batoziny a bolo jasne, ze tych 25 kil budem davat hore dole na seba este aspon 100krat. Ach, zase som si na seba usila budu. Nemohla som letet niecim priamejsim? Nie nemohla..ked ma clovek viac casu ako penazi, otazka: cim letiet, je vyriesena v danom momente. Aspon to nebude sok ocitnut sa hned doma..takto som si to mohla pomalicky vychutnavat, pomalicky sa zmierovat s krutou realitou, ze kazde dobrodruzstvo a aj to moje, ma svoj koniec.

A tak to slo. 8 hodinovy let do Singapuru so Scoot. Vela miesta na nohy, voda sa dala nacapovat free, lepsie sedacky ako airasia. Takze win! Do Singapuru som doletela o 19tej, s casovym posunom som mala uz 22hodin, bola som vcelku mrtva, na nocak do Kualy som to nevidela, tak som sa rozhodla zakotvit na noc na letisku. Tusim to bude moj dalsi konicek. Rozlozila som si karimatku hore pri odletoch za sedadlami. Nejaki o kus dalej sediaci Indovia na mna pozerali, nechapem comu sa divia, ved v Indii je lezanie na staniciach narodnou aktivitou, ale tito migranti asi ani netusia, alebo radsej uz zabudli.. Zaspala som asi o 22 nieco miestneho casu. Obcas som sa prekotila na druhy bok, dala dole buff z oci, nech tusim kolko je hodin a spala som dalej. Aj sa mi snivalo..no spala som ako v bavlnke, nie ako v Christchurchi, kde nas budili kazdu chvilu napr. ze nemozme pouzivat spacak. Wtf? Nestacilo ze nemozem byt na zemi..o 1.30 mi informacia typu “you cannot use sleeping bag” prisla ako nejaka hra ci reality show typu, ze spi, ale tu mas zoznam, co nemozes robit ani pouzit. Zeland ma ohuril, ale tieto drbnute pravidla, len aby nejake boli, si mozu strcit niekam..

No spat do Singapuru. Sok bol iba rano o 5tej, ked som sa prebudila zo sna, a fuck..este stale som na tom letisku? teleport nefunguje. O 5 tej sa teda budim po 7 hodinach spanku..dala som sa dokopy, zbalila mobilnu postel, kym sa na letisku zacala premavka. A teraz pride to, coho sa tak obavam..trepanie sa do Kualy. Chcela som zobrat bus zo Singapuru, ale z malajskej strany Johor Bahru je to lacnejsie. Teraz mozno vyzeram ako zidak co rata kazdy cent..no v lete som mala kopu necakanych vydavkov, takze podla toho vyzera aj stav mojho konta..
Tak som volaco vygooglila, ze z metrostanice Kranji ide bus na stanicu Larkin, kde vezmem bus. Tak vyrazam metrom. Po 2 zastavkach prestup, uf tu si asi nesadnem, horsie, tu si ani nezlozim bagle na zem..natrieskane do prasknutia, ved vsetci idu do roboty. Tak po nejakych 20 minutach sa v centre preriedilo. Este jeden prestup na cervenu lajnu a o chvilu som na Kranji. Hmm, dzusik z lychee, moze byt. Syrove pecivo a kolac s pudingom. Ranajky za par korun konzumujem uz v dalsom buse. Bus ma vyhodi na departure checkpoint, kde sa odtrepem aj s batozinou, dostanem stempel a kracam dole schodmi, kde uz caka bus. Prevezie ma cez most a vyhodi zase na Malaysia arrival checkpoint, opat to iste. S batozinou hore, stempel, a bus caka dole. Konecne, o chvilu som uz na Larkine. Aha! to je ta hnusna stanica, na ktorej sme boli minule? Nazov som si nepamatala..z weciek prechadzam k busom cez nejake masiarske trhovisko, rybaci smrad a rybacia voda su vsade na kachlickach. Vo vibramoch sa to docela smyka, jeden zly pohyb s 25kilami v ruksakoch a budu ma tu dvihat aspon traja 50kilovi miestni a rybaci smrad na mojom zadku ma bude sprevadzat, kym tie gate nevyhodim:/ A to by som nerada, uzili si so mnou na Monte Perdido, musela som ich zaplatat po tom pade na sutroch, a sli so mnou aj pod annapurnu..skratka tie gate by mohli rozpravat zazitky, tak lahko sa ich nevzdam:)

Tak teda kupujem listok na bus do Kualy, pytam sa na ktorej stanici ma vyhodi? Mladik na mna nieco zamelie, este raz sa pytam, ta ista odpoved..Potom som spravila chybu amaterov, spytala som sa ci ide do Chinatown? Samozrejme s usmevom odpoveda Yes Madam! Lesson learned – Nikdy nekladte otazku, na ktoru odpoved je Ano alebo Nie. Lebo v kazdom pripade povedia Ano, nechcu vas sklamat. Moja chyba a tak sa o 4 hodiny miesto cinatownu na Puduraya ocitam niekde na Bandar Tasik stanici, nevadi, uz som blizko, este jeden vlak, jedno metro a som v hosteli v Birdsnest na mojej ulici.

Je zamracene, asi co chvila bude prsat, je predsa monzun.  A nie je mi ani take teplo, ako ked sme tu boli v maji. Vlastne je to tu uplne super, ten azijsky smrad, teplo..hmm, aka skoda… (pokracovanie nabuduce)

DSC_1471

You might also like these post :