Vlastne ani neviem, kde začať písať tento blogpost. Nepridala som sem nič už skoro polroka. Niektorí ste čítavali môj blog, keď som cestovala na fulltime v roku 2013. Odvtedy sa toho však strašne veľa zmenilo…či už v mojej hlave, spôsob uvažovania, alebo aj v praxi. Vystriedala som pár zamestnaní, od tých, kde ma to bavilo, alebo aj nebavilo, po tie kde platili dobre, alebo aj málo, či vôbec 🙂 skúšala som sa živiť cestovaním, no paradoxne som zistila, že miešať cestovanie a prácu s klientmi pre mňa absolútne nie je. Ak ťa zaujíma prečo mi je na Slovensku dobre, čítaj ďalej….
Za posledné 4 roky som zistila toto:
Pozn. Je to čisto subjektívne, založené na moijch skúsenostiach, nemusí vôbec zodpovedať tomu, ako to vidia ostatní.
1. mohla som precestovať krajín, koľko som len chcela, pokiaľ som sa vracala do práce, ktorú nemám rada, tak je to oničom. Počítať precestované krajiny či navštívené letiská. Striehnuť ako sup po lacných letenkách. Cesty boli iba útekom od reality a defacto som neriešila hlavný problém a tým bola: konkrétna práca.
2. cestovať sa dá rôzne. Draho, primerane, lacno, alebo aj zadarmo. Každý primerane svojej peňaženke. Vždy mi však prišlo divné, keď sa my európania snažíme šetriť za každú cenu a využívať služby „zadarmo“ práve v chudobných ázijských krajinách, kde ľudia zarábajú 100 $ za mesiac a podobne. Cestovať teda rozumne. Ak by pohostinnosť týchto ľudí začali zrazu využívať všetci turisti, ktorí tam prídu, tak „po mne potopa…“.
3. mať cestovateľský blog, je fajn, ale robiť to x rokov úspešne môže byť zničujúce. Samozrejme aj ja som sa pohrávala s myšlienkou mať svoj blog, vedieť si ním financovať cestovanie a byť nezávislá od lokality. Problémy sa začali vynárať hneď od začiatku. Nebaví ma písanie na povel. Mám častokrát slinu, ale rada filozofujem. Nebavia ma články typu kam sa ísť pozrieť, kde ubytovať a kým sa nechať okradnúť. Toto nečítam, ani nepíšem. Bolo mi jasné, že sa tak nedá fungovať natrvalo. Aby si si udržal príjem, musíš cestovať, písať, postovať a cestovať a písať. Už som vám vravela, že neznášam stereotyp? Môžete vymyslieť záložný plán. Alebo môžete budovať ten záložný plán od začiatku.
4. Nie je ťažké našetriť si 5000 € na cestovanie. Podarilo sa mi to viackrát. Paradoxne na cestovanie som to využila iba prvýkrat, tie ďaľšie som investovala už lepšie. Veľa z vás sumu 5000 nikdy nevidela pohromade a zdá sa vám to nemožné. Keď je nemožné uskromniť sa na Slovensku, prestať chodiť na pivo, na žúrky, prestať dotovať každý mesiac xyz vecí, ktoré by sa dali vyškrtať, potom je tu ďalšia možnosť: peniaze sa dajú zarobiť aj v zahraničí. Tam na to netreba ani žiadne špeciálne zručnosti, iba MAKAŤ. Ale môže sa ti ľahko stať, že aj keď zarobíš 3x toľko, zrazu budeš mať nový iPhone, novú značkovú budnu, auto, a tak zase to pre teba reálne nebude. Nie je problém v príjme, ale v schopnosti naučiť sa peniaze odkladať. A ak to čítajú študenti, tak hej, keď si študent, musíš sa uskromniť. Ja som tiež začala cestovať vo veľkom až keď som začala pracovať a nemám pocit, že by mi niečo uniklo.
5. Peniaze sú dobrý motivátor, ale od istej hranice nemotivujú, pokiaľ sú to JEDINÝ motivátor. Mala som dostatok peňazí, išla som cestovať, ale aj tak mi stále niečo chýbalo. Vrátila som sa domov, začala robiť naoko niečo čo by ma mohlo baviť, ale dostala som málo zaplatené. Keď mi šéfka zvýšila plat, zistila som, že vydržať s ňou v jednej kancelárií ma stojí toľko sebazaprenia, že aj keby mi platila 5-násobok, tak tam neostanem. Odišla som do zahraničia na sezónnu prácu do welness hotela priamo na svahu. Super plat, sebarealizácia manuálnou prácou, ale psychicky som upadala. Bol čas, naozaj začať makať na svojom!
6. Po pár rokoch cestovania, práce v zahraničí, makania pre seba je veľmi ľahké napísať srdcervúci životopis tak, že vás pozve na pohovor 5 firiem z 10. Nie je ťažké sa opäť zamestnať, mať dobrý príjem, gastráče, 20-25 dní dovolenky ročne a byť zase v kolotoči práce a hľadania lacných leteniek. Čo je ťažké, je presvedčiť sám seba, že to tak chcem a som spokojný s tým, že nebudem chodiť každý večer deprimovaný domov. Že budem zase čakať na víkend, dovolenku, alebo dôchodok, aby som sa mohol venovať tomu, čo ma baví a pri čom nepozerám na hodinky.
7. Byť sám je skvelé, ale byť dvaja môže byť ešte lepšie. Vďaka tomu, že som bola dlho bez partnera, mohla som si „dovoliť“ robiť hocičo. nemusela som sa s nikým radiť, či je to dobré rozhodnutie, či môžem ísť na polroka do Álp, alebo nechám prepadnúť letenku a pôjdem inam. Sloboda je skvelá. Ale niekedy je ťažké, keď sa chcete aj poradiť, ale niet s kým. Keď nemusíte v stane v lese spať sám. Nájsť mne primeraného chlapa, ktorý bude okrem tých partnerských kvalít spĺňať aj to, že bude dobrým oponentom v profesionálnej oblasti a budeme sa navzájom inšpirovať mi prišlo tak nemožné, že som to už skoro vzdala. A bum. Hľadala som, našla som.
8. Veľa vecí, ktoré sa zdajú nereálne, sa môžu stať skutočnosťou. Vyžaduje to „len“:
– veľkú námahu (čo ľudí odradí),
– dlhý čas (väčšina z nás chce mať všetko do týždňa),
– začať malými krôčikmi (ťažko si predstaviť, že ak dám dnes do šporkasky 5 eur, o rok a pol tam môžem mať xy tisíc)
– nevzdať sa pri každom neúspechu, ale hľadať riešenie (platí rovnako pri hľadaní partnera alebo ideálnej práce)
9. Ak s niečím nie si spokojný, zmeň to, alebo zmeň svoj pohľad na vec. Nemá zmysel donekonečna frfľať nad tým, aký je náš partner, alebo náš šéf a ako nás nebaví robota a v nedeľu večer mám stiahnutý žalúdok.Buď hľadaj na ľudoch pozitíva a toleruj negatíva, alebo ich vymeň za také, ktoré ti budú vyhovovať viacej. Zmieriť sa s tým, že niečo je také aké je, nemá dlhodobú perspektívu. Poviem ti tajomstvo: práca snov ani ideálny šéf neexistuje. Ak o takej práci snívaš, musíš si spraviť vlastný business a zamiešať ingrediencie tak, že činnosti, ktoré ťa nebavia, bude robiť niekto iný. Staneš sa svojím šéfom a posúdiš, či ťa tvoja vlastná spoločnosť motivuje.
10. Začať budovať zmysluplný business môžeš aj keď nevlastníš kapitál. Máš komoditu a tá sa volá čas. Je len na tebe, či sa vo voľnom čase budeš vzdelávať, učiť, zabávať, chlastať, alebo cestovať, alebo sa vzdelávať počas cestovania a potom to pretavíš v niečo ďalšie. Samozrejme tu tiež platí pravidlo, že to vyžaduje námahu, čas a skúšať a padať a vymýšlať niečo čo funguje, čo nás baví, čo sme schopní predať a tak nás môže aj živiť.
Takže na záver:
Áno, do zahraničia už toľko necestujem, 1-2x ročne, keď mám vo firme uhorkovú sezónu. Chodíme viacej po Slovensku, je to flexibilnejšie, venujeme sa skôr turistike a počas každej akcie robíme aj nejaký marketing pre moju značku merino oblečenia Froggywear. Pracujem častokrát 10 hodín denne 6 dní v týždni. Keď ma nebaví šiť produkty, tak riešim marketing. Keď sme vonku, točíme videá a vymýšľame nové produkty. Takže cestovanie má pre mňa hlbší zmysel, ako keď sa len tak niekde poflakujem. Ono inač, keď človek vidí 385ty vodopád, tak to už prestáva byť zaujímavé 🙂 A takisto nerozlišujem pracovný a voľný čas, lebo si defacto celý deň robím, čo chcem a zároveň pracujem. Takže si idem spísať zoznam čo mám robiť dnes, lebo Vianoce sú moja žatva 🙂
Ak si sa dočítal až sem, budem rada, keď sa pozrieš aj do môjho obchodíku -> http://froggywear.sk keďže sú tam termotričká na zimu a takisto tenké tričká do tropických krajín, ktoré môžeš nosiť x dní po sebe a vďaka špeciálnemu materiálu merino – zázračne nesmrdia, preto sú obľúbené hlavne medzi turistami na viacdňových trekoch alebo u cestujúcich s príručnou batožinou.
