Denník pokračuje a dobrodružstvo statočnej ženy sa práve začína [Bangladéš]

Sme v Dhake, preludnene mesto, ktoreho highlighty su bordel chaos a smog. Dnes sa nase cesty s JF rozdelia. Ja pojdem do Sylhetu, potom do Indie a on na vychod do Agartaly, kde mu ide vlak.

image

Pri crosovani hranic z Bangladesa po zemi je nutne zaplatit departure tax ako deposit v pobocke Sonali banke a potvrdenie po vas budu chcet na hranici. Vzhladom na to, ze cele dni travime v busoch, stihnut otvorenu banku je skor scifi. Skusala som nieco v pobocke v Cox Bazaare, ale na departure tax pozerali, ze o com vravim. LP pisalo, ze na danom prechode to potvrdenie obzvlast vyzadovali a ze kto ho nemal, vratili ho spat. Co nie je bohvieco, ked ste na konci sveta..takze som z toho mala mierny stres.
Nastastie v banke v Dhake hned vedeli o com vravim, vypisal speci tlacivo, zaplatila som 300taka a orazil mi to. Prvy ukol splneny.
Dalsi ukol bol stiahnut si google mapy dalsich miest. 2 tyzdne bez wifiny – znamenalo, ze v celom Bangladesi sme viacmenej fungovali bez nich. Prezili sme, riksakovi sme vzdy povedali kam nas ma odviest a bolo. Akurat sme zistili ze mapky v Lonely planet nie su moc pouzitelne. Nie su tam vsetky ulice a aj mierka ci pojem o vzdialenostiach su potom dost skreslene.
JF som dala zbohom a sla na autobusku. Pred hotelom ma rovno odchytil nejaky cykloriksa, bol celkom vtipny, ked sa ma okoloiduci riksak spytal „how are you“, odpovedal za mna „fine, thank you.“ na dalsiu otazku „what is your name“ odpovedal takisto za mna: Yusar mohammad…skratka jeho meno. Dotlacil bicykel potom cez kaluze, blato, vymoly. Kupila som si listok na bus do Sylhetu a o par minut uz sedim v buse. Do dlzky cesty busom nikdy nezapocitavaju kolko stojis este v zapchce v Dhake. Minimalne hodinu. Cestou do mesta vo vecernych hodinach aj 3.
Cesta busom je velmi prijemna. Po mesiaci a pol konecne dazd, burka, vonku sa schladilo. Vsetko je zelene, velmi prijemna cesta krajinou.
Riksak z Dhaky mi poradil daky hotel, ze vlastne on robi aj sprievodcu, dal mi vizitku. Ze vcera bicykloval 7hodin po meste, sprevadzal daku Finku, ukazal mi fotku na mobile. Chlapik bol obleceny tradicne. Kus handry cez seba, sukna. Bol bosy. Vraj musel dat opravit boty, lebo ich zodral:)
Takze pri vystupovani z busu chlapik z customer servicu uz dohaduje riksaka na odvoz do mojho hotela, povedal ze by to malo byt 50 taka. Mladik ma vysadil pred hotelom na prvom rohu. Pozeram na neho, ze toto neni Hilltown. Nejaky hotel za 25$ na noc. Odvez ma do hilltownu. Pytal si nejakych 150 taka, pozeram, ze snad sranduje. Ze je to 50. Potom ze teda 100. Davam mu 60, lebo za 100 som sa tu viezla uz ine vzdialenosti. Prachy nechce zobrat, nakoniec ze ok.
Na hoteli vyberam standard single izbu. Je to x poschodova barabizna, presne ako pisal LP, dlhe chodby nabudzuju dojem osamotenia.
Na veceru idem do restiky, kde je asi 6 pracovnikov a ja jediny zakaznik. Dam si beef noodles. Mnam, jedlo je vyborne, k tomu indicke lassi.
Hm, na hoteli sama baba, neviem ci je tu ubytovany vobec este niekto iny. Nemam ani telku, ktora by robila kulisu. Na recepcii sa este pytam na ranny bus do Tamabilu, na hranicu s Indiou. Typek mi zdelil, ze bude strajk a nic nepojde. Ejha. Tento banglades ma zo svojich kruhov len tak nepusti.
O 22tej mi este niekto klopka na izbu, jelikoz som v pyzame, snad si nemysli, ze mu budem otvarat..

Autor:

Jana Bartovicová

A tak som si začala písať denníček zo svojich výletov, neskôr z toho vznikol blog, nech je na čo spomínať, keď ku mne dorazí Alzheimer

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *