Takze sme sa dotrepali do Cox bazaaru, odkial sme chceli pokracovat dalej na juh do Teknafu a potom zobrat lod na St Martin ostrov. Pytame sa na prvy bus na rano. Hm, je strajk, nikam nepojdete..

Ok, ostavame dalsiu noc

Na dalsi den sa scenar skoro opakuje. Strajk pokracuje, bus pojde az vecer. Az na to ze lod ide iba rano, tak ostavame dalsiu noc. 2 dni sme stravili v Cox bazaare pri oceane. Takze moj vlak z Chittakongu prepadne..

image

JF sa kupal a ja som si tak maximalne macala nohy. Gate som mala vyhrnute po kolena – na miestne pomery dost odvazne. Zeny sa tam kupu komplet oblecene aj so sari (miestny odev).

image

Chlapi ako ktori, niektori v tenkach, v tricku, alebo v sukniach zauzlenych do treniek.

image

Na plazi je mlady jednoruky chlapec, ma mozno tak 12, ktory sa stara o lehatka, slnecniky a vykazuje viac cinnosti ako vsetci zobraci dokopy. Nosi na chrbte sam lehatka a posuva mi slnecnik aby na mna nesvietilo – skratka starostlivy.

image

Na dalsi den sme sa konecne dostali na lod na St Martin. Cesta ide pozdlz odratovanej hranice s Myanmarom.

image

Na ostrove spime v najlepsom hoteli – 10e na hlavu na noc. Elektrika je iba na generator, takze o 22tej sa vypina a s nou aj ventilator. O chladenej vode iba snivam. V hoteli sme predtym stretli nejaky zajazd turistov z Rakuska, akurat boli na odchode. Celkom funny. Ostrov je relativne maly, ma nejakych 12km stvorcovych, obisli sme ho cely kolom dokola za par hodin. Konecne som sa unavila aj z niecoho ineho ako z celodenneho sedenia v buse.
Sme spat v Cox Bazaare, na dalsi den ideme busom rano o 9tej do Dhaky. Vraj o nejake 9tej vecer sme tam. Ina moznost nebola, tak nech to uz mame za sebou.
Co je zaujimave, v dialkovych busoch su mimo sofera vzdy aspon dvaja dalsi pracanti. Jeden, ktory zbiera listky, je slusne obleceny v koseli a gatiach, oznamuje kolko minut sa stoji na ktorej zastavke, vie trochu po anglicky – nieco ako customer service. Potom je tam dalsi chlapik, ktory riesi technicke otazky typu otvaranie dveri, ukladanie batoziny do batozinoveho, dofukava gumy, pripadne opravuje spatne zrkadlo spolu so soferom. Obaja pomocnici cely cas krmia sofera miestnou navykovou latkou – list, v ktorom su zmotane nejake korenia, vraj to pomaha traveniu, a k tomu sa olizuje palicka s nejakou mintovou prichutou na sviezy dych. Liecive ucinky vraj nikdy neboli dokazane, kazia sa im z toho zuby a je to navykove.
O nejakej 9tej sme sice dorazili niekam do Dhaky, ale vdaka zapche trcime na mieste a posuvame sa po par metroch raz za x minut. Jedine stastie, ktore mi pomaha prezit v buse je velmi pohladne vyzerajuci chlapec z technickeho oddelenia, ktory ma ignoruje:D skoda ze nemam tak o 10 rokov menej:) Takze na autobusku sme prisli az pred polnocou. Chlapik z customer servicu nam hned odchytava riksu, kedze uz vie do akeho hotela sa chystame, hned sa s nim dohaduje. Toto by sa v Indii nestalo, minimalne by potom pytal uplatok za ochotu. Fesak z technickeho mi podava ruksak, na rozlucku sa na neho usmejem..ide sa do hotela.

You might also like these post :