Takze z Kolkaty ideme do Bangladesa. Po prechode hranic po zemi v Benapole sme vzali osobacik do Khulny. Indicke vlaky su oproti bangladesskym cisty luxus. V bangladesi nehrozi funkcny ventilator (skapinate cely cas), calunenie na sedackach uz davno dosluzilo.



3 hodiny v tomto vlaku mi dali zabrat viac nez hocico ine. A mozno aj preto, ze ma na hraniciach chytila hnacka. Prvy kontakt s bangladesskymi verejnymi hajzlami – som rada, ze je aspon ta diera a aj voda tecie. Sme v moslimskej krajine, kazdy uradnik sa vypytuje na nas relationship a caka, ze odpovieme ze sme manzelia. No aj ked je to moslimska krajina, je tu cast hindu a tak nie vsetky zeny maju na hlave satku. A miestne tu cestuju aj same, nie iba v doprovode manzela. Je to skratka liberalnejsie ako daky Pakistan.
Z Khulny sme chceli ist lodou do Dhaky. Ak sa nezvezes ferry v Bangladesi, to ako keby si tu ani nebol. Ibaze nase plany padaju.

image

Rieky maju nizku hladinu a tak jedine co je mozne sa odviest nejaky kusok z Barisalu do jednej diery a potom vziat bus do Chittakongu. Takze plany sa robia na mieste. Cele dni travime viacmenej v dopravnych prostriedkoch.

image

No anyway je to zaujimava krajina bez turistov. Mensi bordel ako v Indii, vidiek je krasne zeleny dazdovy prales alebo ryzove policka. Cesty su mizerne, premavka adrenalinova. Ludia su velmi mili, napomocni, nezkazeni turistami ako v Indii. Prihovaraju sa v dobrom, aj zeny na ulici vykrikuju, usmejem sa na ne, odpovedaju usmevom. Idete po ulici, pozeraju po vas, zastavil sa cas. Zobraci iba pozeraju bez toho, aby pytali peniaze. Ale nie je to az take neprijemne. Nevyhoda tychto krajin je, ze na ulici byva o dost menej zien, resp po urcitych hodinach ziadne. Takze velakrat tu chcem byt radsej chlap.
JF mi hned na zaciatku zadelil, ze chce cestovat radsej sam, ze je to intenzivnejsie..hm super, viem si predstavit aj lepsiu destinaciu, kde by som cestovala sama, no Bangladesh to nie je. Tak pojdeme spolu este na juh, na ich jediny koralovy ostrov St Martin a potom sa budem snazit dohonit baby, ktore budu niekde vo vychodnej Indii.
Den kedy nic nejde podla planu – sme v Chittakongu, bolo strasne teplo, rano som dostala hnacku (alebo pokracovala iba ta od hranic, ale neprejavila sa, lebo som odvtedy nic dokopy nejedla) a kedze sme sa mali presuvat cely den busmi, nic lakave. Baby, s ktorymi som sa rozdelila v indii sa presuvali dalej, vedela som, ze dohnat ich nebude take lahke. Tak, ze si kupim listok na vlak, crossnem hranice a stretnem sa s nimi. Ale vlaky vybookovane, tak beriem posledne miesto v nocaku do Sylhetu. Po noci stravenom v nocaku budem mat este crosnut hranice busom, pesibusom a to vsetko stihnut do 11tej rana, lebo neskor ide uz len drahy taxik? Vtedy ma zahalil oblacik smutku a naval emocii, lebo som si spocitala, ze este dostanem aj kramy. Kramy som dostala o 2hodiny, takze povodca uzkosti bol hned prezradeny.
Netusila som co bude, s kym budem a ci budem mat vlastne s kym pokracovat na mojej ceste okolo sveta, kedze Miska, ktora povodne chcela ist az po Zeland, vymyslala nahradny plan, ze poleti do Thajska, potom daju s Luciou krajiny JV Azie a z Ciny pojde domov transibirskou magistralou. A ze uz sa aj tesi domov..
Domov?? Ja rozhodne nemam v plane sa vracat domov. Najskor tak na Vianoce..
Kto chce istoty, nech necestuje na vlastnu past..netusim co bude..

You might also like these post :