Zahajujem seriál praktických informácií ku krajinám. Dúfam, že toto nebude prvý aj posledný post tohoto druhu.
Jetlag – alebo dobrý šlofíček nepozná zlé miesto ani nevhodný čas
Dnes je deň D, kedy mám day off a tak nemusím ráno vstávať. Tento veselý okamžik tu nastáva tak raz za 2 týždne. Všetkým, ktorí majú 2 dni víkendu každý týždeň, úprimne závidim. Niekedy mám pocit, že sa neviem dospať, hlavne keď vstanem po 8 či 9 hodinách spánku a cítim sa aj tak rozbitá. Holt, to je čaro manuálnej roboty. Vyčistí hlavu, no zničí Vás ako parný valec. V súvislosti s týmto ma napadol aj tento článok o únave, pásmovej chorobe, či spaní ako takom, bez ktorého žiaľ neprežijeme. Všetko je podľa mňa totiž iba sila zvyku.
Pokračovať v čítaní: Jetlag – alebo dobrý šlofíček nepozná zlé miesto ani nevhodný čas
Útržky z mojej hlavy
Orieškovú milku zajedám kyslým haribo želém. Na pozadí mi hrá nejaký marocký týpek, ktorého sme počuli vtedy v tom podniku v Chefchaoene. Môj notebook má desný zvuk. Ach ako mi chýba hlasná hudba, objednala som si aj repráky z amazonu, v pondelok hádam dorazia. Angličan dnes nechal 20 € tringelt.
Život Zimmermadchen v Tirolsku
Už je to viac ako 5 týždňov odkedy som odišla k našim západným susedom za robotou. Mohla by som spraviť malú rekapituláciu ako to tu ide.
Tákže začnime tou pracovnou stránkou:
Ako si nájsť prácu v Rakúsku
Možno v prvom momente nechápete, čo robí článok o hľadaní roboty na webe o cestovaní. No dôvodov je hneď zopár. Chcete ísť cestovať, vyraziť na dlhší trip, no z jobu na Slovensku máte akurát tak na prežitie. V západných krajinách aj na nekvalifikovaných pozíciách zarobíte slušne a viete aj niečo ušetriť.
Ako zaplniť dieru v životopise?
Ďalšia z otázok, ktorú si položí človek predtým, než sa vyberie na nejaký dlhší trip, ktorý si vyžaduje výpoveď, môže byť aj to, ako zdôvodní ďalšiemu potencionálnemu zamestnávateľovi to, že bol rok mimo a nepracoval. Ľudia sa boja odísť na dlhšiu dobu, lebo majú strach, že keby dali výpoveď, ťažko by si po návrate našli rovnako platenú pozíciu. Keby som mala na krku hypotéku, asi by som sa bála tiež. Možno asi preto som si tú hypotéku nevzala ani v čase, kedy by mi ju dali :D. Nemám rada toto novodobé otrokárstvo typu, že človek trávi 10-12 hodín denne prácou a dochádzaním do nej, aby splácal niečo kam sa príde iba vyspať..
Prečo odísť na zimu do Álp?
Počas minulého roka, keď som veľa cestovala, som aj veľa premýšľala. Dnes je moderné pracovať online a cestovať vďaka tomu po lacných krajinách. V kurze je digitálne nomádstvo. Prečo sa o toto nepokúšam a zatiaľ ani nesnažím – v príbehu niekedy nabudúce.
Mojim cieľom a víziou je v budúcnosti realizovať zopár vlastných podnikateľkých plánov, no zatiaľ k nim postupujem iba pomaly. Keď som sa minulý rok vrátila nečakane domov v lete, dostala som takú ideu, ze keď sa v novembri vrátim zo Zélandu, mohla by som ísť na sezónu do Rakúska do Álp. Hory, sneh, vo voľnom čase brázdiť svahy. Jasne, idem do toho!
Prečo necestovať sám?
Každý, kto aspoň trochu sleduje cestovateľské blogy a weby, už iste narazil na články o tom, prečo cestovať sám. Má to nesporne veľa výhod, akými sú napríklad sloboda v plánovaní, vlastné rozhodovanie o všetkom, nezávislosť, stretnete veľa nových ľudí, ktorých by ste za iných okolností prehliadli, získate sebadôveru, atď atď, stačí si hodiť do gugla „traveling solo“ a máte tam tucet výsledkov. Cestovať sám je každopádne lepšie, ako necestovať vôbec, pokiaľ po tom človek túži a toto je jediné, čo ho brzdí.
O čom však málokto píše, je prečo ne-cestovať sám.
Dať výpoveď a ísť cestovať
Lajkuješ fotky z cestovateľských blogov na Facebooku, obdivuješ ľudí, ktorých si nikdy nevidel, nepočul, ale máš pocit, že sa museli vedieť narodiť, keď sa poflakujú na pláži niekde v Thajsku, alebo pijú lacné drinky v Kambodži, či behajú po kopcoch niekde v Himalájach.
Stupeň nebezpečenstva si vytvára každý sám
Môj prvý príspevok v novom roku. Inšpirovala ma k nemu pouhá cesta do nášho hlavného mesta, kam pravidelne, resp. nepravidelne dochádzam z neďalekého vidieku. Vyhýbam sa hlavným upchatým ťahom a miesto toho chodím po takej ceste zvanej „opilecká“. Môžete si iba domyslieť, že po nej chodí každý, kto už má pod čapicou a snaží sa vyhnúť policajtom. Alebo potom tí, ktorí sa snažia vyhnúť sa kolónam. Pokračovať v čítaní: Stupeň nebezpečenstva si vytvára každý sám